Sedím s básnikom Pavlom Stanislavom Piusom a popíjame, rozprávame sa. Lepšie povedané, pán Pius mi dáva rady, zaúča ma do básnického remesla. Hoci držím v ruke svoj druhý diplom za básnickú tvorbu viem, že ako devätnásťročný sa mám, čo ešte učiť od starších básnikov.
A Pali báči, ako som ho po dvoch deci vína mohol oslovovať, len rozpráva. Je mi v jeho prítomnosti veľmi dobre. Tak sa rozprávame o poézie, o umení, o tvorbe mladých adeptov poézie. A odrazu sa téma zvrtne do duchovnej sféry.
- Gabko, hovorí ti niečo duchovná poézia? -
- Áno Pali báči, rád čítam Rúfusa, Svetoslava Veigla a vašu, vašu krásnu duchovnú poéziu s dedinskými prvkami a kresťanskými tradíciami, Pali báči. -
- Gabko, správny postreh. Ak ťa tento žáner oslovuje, prečo sa mu nevenuješ? Duchovná poézia je krehká, ako tento párik bielych hrdličiek, pozri. -
A naozaj zaregistroval som pri nás párik bielych hrdličiek ako sa cukrujú. Slnko zapadalo sa obzor. Tma sa dvíhala k oblohe a mňa zaujal pohľad na Pali báčiho. Jeho dobrácke a úprimné oči, jeho obrovská charizma a láska k mladým začínajúcim adeptom poezie. Senica v zrkadle svetiel dvíhala zo zeme svoj čierny závoj a Pali báči len rozprával a rozprával. Mne ako mladšiemu prináležalo počúvať a učiť sa. V tom Pali báči povedal.
- Si Gabriel, máš biblické meno. Prináleží ti rozvíjať tento básnický žáner. Veď ty, Gabko, si dobrý ako ten párik bielych hrdličiek, dobrý od srdca ako chlieb. -
Odrazu mi hrdličky prisadli na plecia. Zvláštny okamih. Skoro som rozbil pohár s vínom.
- Vídíš, Gabko, hrdličky vycítili, že si dobrý človek. -
Vyhrkla mi slza z oka. Od dojatia som prehltol horkosť, ktorá ma dusila. Prežíval som v tom období ťažké chvíle, prestať písať som však neprestával. Písanie ma držalo nad vodou. O to viac som si vážil takéto zvláštne a neskutočne krásne chvíle.
V ten večer sa čosi vo mne pohlo a začal som sa pozerať na duchovnú poéziu inými očami. Nehrial ma pocit, že som získal na Literárnej Senici ďaľšie ocenenie - diplom, skôr ma hriali slová Pali báčiho - Pavla Stanislava Piusa, neskôr priateľa v každom čase, na ktoré sa vždy môžem spoľahnúť. A dodnes, keď dotýkam sa pera a píšem, myslím na jeho slová, na hrdličky na terase, na skoro rozbitý pohár pravého modranského vína, a na ten pocit na srdci, ktorý by som ešte rád chcel znova zažiť, pocit hrdosti a pochopenia Pali báčiho.
Po rokoch popíjame vínko ako kolegovia na schôdzi Spolku slovenských spisovateľov a darmo pohľadom z okna hľadáme párik bielych hrdličiek. Jedno je isté. Pochopil som. Poézia dáva krídla. A my básnici sme stvorení na večný let, iba dávať a vždy skromne brať.