Múdrejší ako profesorka

Autor: Gabo Németh | 15.1.2011 o 12:24 | (upravené 6.2.2011 o 8:11) Karma článku: 4,44 | Prečítané:  456x

- Súdružka profesorka a teraz prepadnem ? - Stál som a hľadel Škorici do tváre. Moja triedna profesorka horela v plameňoch. Nedostala ma. Ja, študent Strednej knihovníckej školy som si dovolil takú drzosť.

Keď sa inšpektor potom všetkom rozprával s Evou Polákovou, mojou triednou profesorkou, alias Škoricou, najprv zvážnel, potom sa jej pozrel do očí a povedal.

- Ten študent, súdružka profesorka, je naozaj múdrejší, ako vy, v každom prípade. -

Najradšej by sa Škorica prepadla pod zem. Zhorela na celej čiare a to ešte pred vlastným študentom. Taká hanba! Dokázal som to! Dostal som ju do úzkych, a zároveň ani nemohla nič povedať, pred inšpektorom som zodpovedal ústnou skúškou na výbornú. A tak na polročné vysvedčenie mi musela dať, sólovú trojku. Ísť na ministerstvo školstva, sťažovať sa na vlastnú triednu profesorku a vyžiadať si inšpektora na vlastnú ústnu skúšku, to na študenta II. ročníka, na vtedajší socík bola poriadnú guráž.

Písal sa rok 1985, za oknami II. A triedy zúril socializmus ako besný šakal a fľusnúť vlastnej triednej profesorke do očí, že klamala študentom, keď povedala, že Lenina zastrelila jeho vlastná zradkyňa, je opovážlivé a príliš ostré na to, aby sa pochopila táto skutočnosť.

- Lenin zomrel na syfilis, povedal som. -

Vtedy som vstal poza školskej lavice.

- Áno, klamete, súdružka profesorka. Lenin opakujem zomrel na syfilis. -

Túto informáciu som si overil v Univerzitnej knižnici. Roky študenta Gabriela Németha boli spečatené a boli viac než krušné. Knihovníčka, ktorá vybavovala návštevníkov knižnice skoro spadla na riť.

- Skutočnú smrť Vladimíra Iľjiča Lenina. - prízvukoval som knihovníčke. Dej tomto príbehu, skutočného príbehu má pokračovanie v triede II.A

- Ako si to dovoľujete uraziť veľkého Lenina, najväčšieho súdruha Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, zakladateľa Komunistickej strany Sovietského zväzu. -

Triednej profesorke Eve Polákovej vtedy skoro praskla krčná žila. Vrieskala, až okná v triede praskali.

- K tabuli a odpovedať okamžite! -

Skúšala ma, kým ma nedokaličila a nedala mi päťku.

- Dám vás prepadnúť! - zatvorila svoj notes a spolu so socialistickým socializmom zúrila naďalej. Nedal som sa! Keď som prišiel na privát, na Račiansku 52 a povedal pani domácej Joje Puczovej, čo sa stalo v škole, povedala s istotou, akoby som bol jej syn.

- Dokážeme tvoju triednu profesorku poraziť. Na ministerstve školstva mám známu. -

Akoby mi narástli krídla a ako som bol zronený, tak som ožil. Keď sme boli na ministerstvo povedal som pani domácej.

- Ostaňte pani domáca pred dverami.

Zaklopal som, dvere sa otvorili. V nich stál postarší muž, pracovník ministerstva školstva. Nikdy na to nezabudne, keď mi povedal.

- Súdruh študent, čo vás privádza na ministerstvo školstva? -

Predstrel som svoju sťažnosť na svoju triednu profesorku, vyžiadal som si inšpektora na vlastnú skúšku a potom zrazil pracovníka ministerstva odboru školstva úplne na kolená.

- Súdruh pracovník ministerstva. My dvaja, vieme veľmi dobre, ako zomrel Lenin. Zomrel na syfilis. V akej socialistickej spoločnosti to žijeme. Na pražskom hrade visí naša štátna vlajka so slovami pravda vítězí. Keď ja, súdruh študent, som povedal pravdu, a trpím za to, že som bol viac aktívny na hodine, ako moja triedna profesorka, viac ako bolo treba, tak celá naša spoločnosť je obyčajné klamstvo, ako i slová vlajky na našej drahej matičky Prahy. -

Pracovníkovi ministerstva skoro spadla sánka, bol zaskočený mojím správaním, no nedal to na sebe vedieť.

- Vybavíme, to súdruh študent, vybavíme. Zdvihol telefón a zavolal na Strednú knihovníckú školu.

- Súdruha riaditeľa prosím, hneď a okamžite! Súdruha študenta Németha necháme preskúšať za prítomnosti inšpektora a potom ho preradíme na formu externého štúdia! Rozumieme sa? Súdruha študenta Németha posielam za vami a verím, že s ním budete spolupracovať!

- Riaditeľ Phdr.Tibor Trgiňa habkal ako koktavý.

- Áááno, ááno, samozrejme, áááno samozrejme. - bolo zreteľne počuť na druhej strane linky.

Jednou ranou som zabil dve muchy. Pred inšpektorom som urobil skúšku na výbornú. Na priváte som sa učil celú noc, a spať som šiel o štvrtej nadránom. Vstával som o šiestej , šiel si kúpiť raňajky a s radosťou šiel na skúšku pred celou triedou, a pred inšpektorom ministerstva školstva. Vedel som, čo ma čaká, šiel som na skúšku s istotou. Vedel som, že Škorica bude veľmi zákerná. Poznal som ju. Knihovníctvo, ako predmet ma veľmi bavil, prelúskal som sa celou učebnicou, i to čo netrebalo vedieť, i to čo sme ešte ani nepreberali. Bol sychravý október. Pamätám celej triede Škorica nedovolila vstať a odísť. Skúšala ma i počas veľkej prestávky. Už zvonilo na tretiu hodinu, to už profesorka zalamovala ruky, čo bolo jasné, že je grogy, úplne mimo školského vyučovacieho procesu. Skúšku som spravil na výbornú. Inšpektor sediaci úplne vzadu, všetko zastavil. Vstal zo stoličky a povedal.

- Zapísať výborná. -

Dnes je Tibor Trgiňa, môj bývalý riaditeľ školy, riaditeľom Univerzitnej knižnice v Bratislave. Demokracia na Slovensku dozrieva už dobrých 22 rokov a ja pracuje už sedemnásť rokov, ako knihovník v malom mestečku na pohraničí. Práca s knihami ma nesmierne baví a nedal by som ju za celý svet, pretože je to práca s ľuďmi zároveň.

Keď sme s priateľkou boli na výlete, len tak na dva tri dni, bývali sme v trojhviezdičkovom hoteli. Poukazoval som jej celú Bratislavu, hlavne Michalskú baštu, vošli sme i do kaviarničky U Michala - to nočné srdce všetkých básnikov kedysi, kde som chodil s básnikmi Karolom Pémom, Vojtechom Kondrótom. Staré dobré časy, vravel som jej a srdce mi bilo ako zvon. Cestou sme vošli do Univerzitnej knižnice. V oddelení výpožičiek už bola iná knihovníčka. Na to do miestnosti vošiel on, spoznal som ho . Vybral som svoje básnické zbierky Rodinný album, v počte tri kusy a daroval som to Univerzitnej knižnici. Knihovníčka na to zobrala do ruky jednu zbierku a spýtala sa.

- To ste naozaj písal vy? - a listovala v mojom Rodinnom albume, prečítala dve úvodne básne a žasla.

- Krásna duchovná poézia. Som rada pán Németh a potešená, že ste darovali čosi zo svojich básnických diel. Poznám vašu tvorbu z portálu denníka Sme, aj som vás hneď spoznala podľa fotky, ktorú máte na portáli. -

V tom sa muž pristavil k nám a chytil do ruky jeden z mojich Rodinných albumov, pozrel sa na mňa spoznal ma.

- Gabriel Németh ? -

- Tibor Trgiňa ?

Riaditeľ Univerzitnej knižnice mi stisol ruku a pozrel mi priamo do očí. Dlho sme na seba tak hľadeli. Som rád, že po rokoch ste nezanevreli na Bratislavu. Som nesmierne rád. -

Tým bolo povedané všetko. Len my dvaja sme vedeli o čo ide, o čom vieme svoje. To tajomstvo však v okamihu stretnutia riaditeľ Univerzitnej knižnice knihovníčke neprezradil, to tajomstvo sme si ako tvrdí chlapi nechali, len a len pre seba.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?