Je noc na zaplakanie. Nikdy nezabudnem, na ten obraz plný bolesti. Hľadí cez okno na jesenné Paganiniho prelúdium. Jeseň si tyká s kvapkami. Je tak sám.Tak strašne sám, až má pocit, že október za oknami zhorí na popol. Dá sa vôbec zabudnúť? Čas plynie medzi prstami ako rieka, ktorú nezastavíš. Je ticho po daždi. A bolesť na dva brehy, ktoré neunesie.
Akoby to bolo dnes. Úzkosť mu zoviera srdce. Ponorí jeho slzy do svetla ukrižovanej noci a plače. Spomienky bolia viac ako tichý odchod bez rozlúčky. Noc mlčí, nič neprezradí. Iba on vie, aká to bola daň. Podíde bližšie k stolu, vytiahne šuflík, chce zabudnúť, tak strašne zabudnúť. Chytí do ruky hraciu skrinku, otvorí ju a ona hrá, to klavírne blues.
Zatvorí ju, nedokáže zabudnúť. Sadne si za stôl. Ruže vo váze dávno zvädli. Každá smrť je nečakaný hosť a Beethoven nesmrteľný Boh. Je tak sám. Čo bolesť neodesie, odnesie voda a čas. Vidí ju ako kráča ulicou zahalená slnečným dňom. Bolo to ich posledné leto bez jej úsmevu, bez jediného objatia pre súzvuk pier, pre lásku na dve dlane, tak akurát.
- Odchádzam. Odchádzam od teba. -
Prekvapený jej rozhodnutím, sa otočil k nej, pozrel sa jej do očí a spýtal sa.
- Vieš, čo robíš? -
Bola nekompromisná ako ľad, ktorý nerozbiješ, aj keby noc preťala svetlo, a vpustila loď do prístavu. Odišla. Ostal sám. Ten muž so slzami v očiach na tento deň. Keď ženy odchádzajú, muži neplačú.Svitá. Je deň na krídlach, ktoré mu zlomila práve ona. Odísť znamená, pochovať minulosť a rozihrať nový deň na strunách. Vie, že šťastie nie je minca hodená do fontány. Je čas na nový začiatok s jeseňou, ktorá utíši každučký žiaľ a dá nové znamenie.
Bolesť sú vždy slzy pre jeseň.
