V odraze lesku slnka, ktoré sa vyzlieka z horúcej kože,
na dotyk jediného zárezu spomienok na vypredané leto
bez potlesku publika, kde Shakespeare
dávno zomrel a žije nový kráľ. Mám zvláštny pocit
obrazu bez rámu, že čosi tu už bolo. A nikdy sa viac nestane.
Byť v rovnováhe s osudom a milovať ostrý vietor v závane.
Hrať rolu bez scenára, ako to osud chce,
nemyslieť pritom na návrat, kde žiť znamená
pozrieť sa pravde do tváre a priznať vlastné popálené svedomie.