Vo vlastnej pasci

Autor: Gabo Németh | 13.11.2011 o 8:47 | (upravené 13.11.2011 o 10:20) Karma článku: 3,45 | Prečítané:  230x

Vyšla z domu. Zabuchla za sebou dvere. Tak strašne chcela všetko zmeniť. Natiahla si botasky, netúžila po inom, ako vypadnúť preč od ľudí, od svojich rodičov, ktorých mala po krk. Hoci viac menej priznať sa k vlastným koreňom bolo, akoby vytrhla zo zeme strom, ktorý zomiera.

Veľmi túžila zmeniť prostredie, ani škola, ani rodičia. Iba preč, von z tohto mesta, ďaleko preč. Vietor jej bičoval líca. Niesla sa dolu ulicou. Kam teda ísť? Nabrala smer. Zastala pred cintorínom a ďalej kráčala pomalým tempom.

Stisla kľučku, bránka zavŕzgala. Uvedomila si to neskutočné ticho, nevymenila by ho za nič. Zelené tuje pri hroboch zaliate do jarného šatu, si s vetrom spolu šelestili . Táto zvláštna pieseň stromov jej šumela v ušiach. Bol to pocit, pripomínajúci zvláštny šum mora, zakvitnutá jar v pukoch bola toho nemým svedkom.

Učupená pri hrobe naprávala kvety, doniesla ich tam minulý týždeň. Často chodievala na cintorín, tu odpočívala jej stará mama. Aspoň sa mohla vyrozprávať zo svojho žiaľu. Cítila akúsi istotu, že je v bezpečí, je na mieste ,kde ma blízko k človeku, ktorý navždy odišiel a ostal iba v spomienkach. Zaplavila ju čudná predtucha, že stará mama sa má už dobre. Nič jej nechýba, je spokojná a šťastná.

Pomodlila sa za večný odpočinok svojej babenky. Pozrela sa na oblohu, tá pochopila, rozjasnila svoju tvár. Hlboko kdesi vnútri bolesť prerástla v radosť, že Saša je tu, v blízkosti svojej starkej. Aké koláče vedela piecť. Prázdniny vždy trávila u nej. Zvráskavené čelo, jej mäkký pohľad, úsmev milujúcej ženy, to bol obraz navždy v pečatený v jej srdci. Mala slzy na krajíčku, bola tak nešťastne rada, za každú chvíľu strávenu pri hrobe svojej starej mamy.

Cintorín, to divadlo tisícich svetiel žiarilo v lesku sviec a spomienok. Postála trocha a s pokojom v duši sa vytratila. Prišla domov, mama v obývačke spala ako drevo. Všade navôkol bol cítiť pach alkoholu ako v liehovare. Neznášala tieto výpary, pripomínali jej ťažké chvíle detstva, z ktorých nie a nie sa vymaniť. Nedokázala, nevedela to. V chladnej studenej posteli si spomenula na starkú. Viečka jej oťažievali, za oknom mesiac zhasínal ponurný večer a Saše sa veľmi chcelo spať.

Ráno ani neotvorila oči, už počula krik. Hádali sa.

Ten cirkus sama nezvládala. Rodičovská sústavná zvada bola ich každodenným chlebom, až do zúfalstva. Už nemala na to nervy. Mama alkoholička, otec záletník, nehovoriac o tom, že si odsedel tri roky za to, že zbil kamaráta v krčme a spôsobil mu doživotné následky. Otec vyčítal mame, že pije, mama zase, musí žiť s kriminálnikom.

Vyšla z kuchyne rýchlosťou štartovacej rakety. a vypálila na obidvoch.

- Už toho mám dosť. Mami, ty prestaneš piť a ty, otec, prestaneš robiť cirkusy. Alebo vás zahlásim na políciu. Jasné? - Buchla svojou malou päsťou po stole zavrela za sebou dvere. Na otca to bolo akosi priveľa. Vošiel do izby a začal zostra.

- Sopľaňa, ty nám budeš rozkazovať? - vlepil Saše, že sa zapotácala, buchla sa o radiátor a natrhla si hornú peru. Ústa sa jej zaliali krvou. Už tu nemá čo robiť. Zahľadela sa do zrkadla. Zničili ťa. Odchádzam k strýkovi Andrejovi a tete Zize, pevne sa rozhodla. Dávno jej vraveli.

- Dieťa, prídi k nám bývať. Marián, náš jediný syn zahynul pri autonehode. Ty sa budeš mať dobre a my aspoň nebudeme sami. - Keď sa na druhý deň zbalila, rodičom napísala iba toľko. Odchádzam, nehľadajte ma. Strýko Andrej a teta Ziza Sašenu prijali za svoju dcéru. Mala svoj vlastný pokojný svet, žiadny krik, iba pohoda. Saša si našla nové kamarátky, priateľov stalo sa z nej iné dievča.

Vybrala si Strednú ekonomickú školu. Vždy napriek všetkému mala rada matematiku, snívala o vlastnej firme. Bol to jej veľký sen. Občas si spomenula na rodičov, ale vrátiť sa nebolo možné. Sú cesty, z ktorých niet viac návratu.

Jedného dňa, keď ako trieda praxovali u známej firmy, vychádzali z budovy. Bolo príjemné poludnie. Slnko pražilo ako besné a všetkých na vôkol chytala dobrá nálada. Prešli cez k parku, sadli si so spolužiakmi na lavičku. Bolo im fajn, veselo. Bavili sa, pomaly vstupovali do veľkého sveta rovnými nohami.

- Baby, už pomaly musíme ísť. - riekla Saša a partia sa zdvihla. Prešli na druhú stranu ulice. Vtedy ho zbadala. Muž doslova v špinavých handrách s klobúkom v ruke sedel na chodníku. Natiahol ruku k nej a nečakane ju oslovil.

- Sašenka, dcéra moja, pomôž svojmu otcovi! - Ohromená stála ako solný stĺp.

- Otec, - V tej chvíli sa rozplakala. Vybrala niekoľko eur a dala mu ich. Tento okamih si zapamätala na celý život. Spolužiačky sa iba nechápavo pozerali. Hanbila sa, zacítila zvláštne teplo, pocit objať otca. Nedokázala to. Bolo tu veľa ľudí, hlavne pred spolužiačkami to nechcela.

Ešte v ten večer zašla na cintorín. Zapálila sviečku na babenkinom hrobe. Stisla ju bolesť v hrdle, až sa roztriasla. Pomodlila sa, pozrela sa na hrob starej mamy a nahlas prehovorila.

- Koho si to babenka vychovala? - Otázka rezonovala v nej samotnej, veľmi bolestivo. Odpoveď teraz nebola dôležitá. Chcela iba jedno, byť pri svojom otcovi. Tak strašne chcela, túžila potom.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?