Rozochvený ako struna na husliach,
naladený na C dur,
s obrazom jesene, ktorá sa
usadila ako farby na maliarovej palete.
Vyberám hrozienka z tohto koláča,
sledujem dážď v tisícej repríze,
zachytím sietnicou oka rozplakanú oblohu,
a neprestávam myslieť na Paganiniho.
Schúlená do vlastnej spovede,
kvapka po kvapke smädná šepce oknu - Dážď. -
Viem, v tvojich očiach jeho vôňu máš.
Je ako večný obraz s štetcom maliara na plátne,
dýcha naň typická atmosféra novembra.
Jeseň sa temperí,
úsmev ti zakotvil na pery,
nič viac neprezradí.
Len kvapky zmoknuté v daždi,
keď ostávame navždy....,
a jeseň berie vodu z oblohy ako z vlastných brehov.
Keď na palete zaspia farby,
vždy šancu daj mi,
milovať ťa verne po kvapkách.