deň zlý a dávno po záruke,
svet, taký, aký sme si ho stvorili.
Bez lesku, čierny ako sadza,
keď nás osud zrádza,
keď je nekompromisný hráč.
Čosi v nás zomiera, čosi krásne,
čo neunesie, ani prídel básne,
keď sa slnko dvíha k vrcholu.
I nebo je zradné, bez úsmevu,
ostrý vietor spletá rýmy.
Človek stráca všetko, ubúdajú sily.
Srdce bliká ako semafor,
dáva signál, treba ísť,
preklenúť most, ktorý spája,
aby sny sa stali realitou,
a deň bol krajší znova.
Popustiť uzdu fantázie, príval slova,
a byť lepší k človeku,
nájsť cestu k pravde,
aby spravodlivosť bola.
A vlastné dlane plné zázraku.