Obeta

Autor: Gabo Németh | 26.5.2012 o 8:36 | (upravené 26.5.2012 o 11:47) Karma článku: 13,17 | Prečítané:  227x

Sedela v kaviarni U Sladkého Úsmevu, práve dojedala zákusok. Musí povedať, bol skvelý a chutil výnimočne. Dávno si tak nezamlsala. Položila lyžičku na podnos, pomiešala kávu a pomaly ju vychutnávala.

Musela z domu vypadnúť, byť úplne sama. Problémy sa nakopili, ani vlastná dcéra ju nepochopila. Po hádke s ňou sa rozhodla  vypadnúť z bytu, niekam preč a byť osamote. Keď mala nejaký problém, vždy mala chuť na sladké, akoby sladkosti boli pravým receptom na jej tŕpky život. Mohla by vyjesť celú cukráreň, vždy musela myslieť na to jediné. Tohto zvláštneho pocitu na srdci sa nedokázala zbaviť. Ostala sama. Rado si zbalil kufre a povedal.

- Zbohom, odchádzam. Adié. - Bolelo ju to veľmi. Boli manželia a teraz...., definitívny koniec.

Bodka za ich príbehom. Dopila kávu, pomaly sa chystala odísť z cukrárne, keď sa pri vchodových dverách objavil muž. Bol jej akosi povedomý, pozná ho? Nespúšťala z neho zrak, tá tvár sa jej zdala akosi povedomá. Odnekadiaľ ho pozná. Muž sa na ňu pozrel a oslovil ju.

- Sára, si to ty? -

Vtedy ho spoznala, podľa hlasu, áno je to Tomáš Zbirecký, spolužiak z výšky. Aká náhoda a potom, že človek sa v tomto svete stratí.

- Tomáš! Tomáš! Stretávame sa po rokoch.To nie je možné. Sadni si. -

Prisadol si  si k nej. Vôbec sa nezmenil. Bol vždy štíhly elegantný muž. Krátka košeľa podľa najnovšej módy, taká, aká sa dnes  nosí, mu sadla ako uliata. K tomu  rifle, v ktorých vynikali jeho pevné zadky, aj po rokoch. Bol príliš sexi na svoj vek. Sediac pri stole začali spomínať na študenské časy, tak dávne a predsa blízke zároveň.

- Pamätáš na náš prvý žúr na výške? opýtal sa jej Tomáš.

Sára sklopila zrak a začerenala sa.

- Hádam sa nehanbíš? -

- Boli to krásne časy. - Odrazu Sára zvážnela.

- Šťastie netrvá večne, je vŕtkavé ako ruleta. Rozvádzam sa.

- Je mi to ľúto. - poznamenal Tomáš. V jeho slovách videla úprimnosť, jasnú úprimnosť, ktorou vždy ovplýval v škole. Posedenie v cukrárni sa pretiahlo, bol  pravý čas ísť. Ešte sa musí zbaliť, vyprevadiť dcéru k vlaku na internát. Je toho veľa, čo by  mala stihnúť, a vôbec  sa jej  od Tomáša nechcelo. Narýchlo si vymenili  mobilné číslá a rozlúčili sa.


Keď vstúpila  do bytu, pocítila chlad, nepríjemný nepokoj, akýsi nekľud. Obzrie si byt,  prebudí sa v nej neskutočný pocit. Rozvádza sa. Necháva tu všetko, svoje manželstvo, spomienky, ostane tu po nej iba závan letného vetra, ktorý ju Radovi pripomenie. Spomenie si niekedy na ňu? Doma vládlo  podivné ticho, ktoré mrazilo. Silvia by mala byť doma, určite sa po hádke s ňou hnevá. Je celá po Radovi, zaťatá a tvrdohlavá. Nepopustí ani v tých najťažších chvíľach, i keby mala. Vie i   jej dcéra to nemá ľahké, ale život sú rozchody a návraty. Taký je, a taký vždy bohužiaľ život  bude.

- Silvia, Silvia. -

Prehľadala celý byt, nikde ju niet, čo vyparila sa? Posledná možnosť je kúpeľňa. Keď otvorila  dvere, skoro odpadla. Silvia v  bezvedomí ležala na zemi , v ruke držala žiletku, kúpeľňa celá od krvi, bola tým bolestným pohľadom, ktorý sa Sáre naskytol.

- Preber sa, Silvia! Preboha, čo si to urobila?- Sára túžila iba po jednom, aby sa prebrala. Ešte dýchala, ešte žije. Spomenula si na Tomáša, musí mu zavolať, aby jej pomohol. Rýchlo vytočí číslo..., a ozve sa.

- Tomáš, dcéra si podrezala žily. Prídi,  ak môžeš, čo najrýchlejšie. Bývam na Ružomberskej 15. Budem ťa čakať na druhom poschodí. -

V nemocnici je zvláštne ticho, bolestné biele ticho, ktoré škrtí a zadúša. Sára sa z toho nedokázala spamätať, sama si ešte neuvedomovala, čo sa vlastne stalo. Sediac na  chodbe vyčkávala, kým sa dvere z operačnej sály neotvorili. Prežívala zvláštny pocit, ktorý nepraje, ani najväčšiemu nepriaľovi. Bola veľmi  nedočkavá, sama to ťažko zvládala, každý okamih, každú chvíľu. Až večer okolo siedmej vyšiel  zo sály lekár  a povedal. Zapamätala si jeho slová, vryli s jej navždy do pamäti.

- Je zachránená.- Slová, ktoré pre ňu toľko znamenajú. Srdce sa jej rozbúchalo, až sa bála, že jej vyskočí z hrude. Akosi jej vyschýnalo v hrdle, zovierala dlane, tak ťažko všetko prežívala. Neskôr ju k nej pustili. Spala, podišla  k nej, dlho na ňu hľadela, nedokázala od nej odtrhnúť zrak. Je to jej dcéra, jediná dcéra. Samotná predstava, keby domov prišla o niečo neskôr ju desila, až jej  naskakovala husia koža. Všetko sa mohlo skončiť ináč.

Vtom Silvia, otvorila oči. Sára ju pohladila, žije, to je dôležité.

- Mami, nerozvádzajte sa, potrebujem vás obidvoch! -

Pochopila. Ako rodičia sa musia obaja obetovať. Dcéra ich potrebuje. A vôbec čím sú deti bez rodičov? Odpoveď bola jasná. Opustené nebo bez Boha.



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?