Len on sám pozná jej pravú hodnotu, význam, veď dáva jej tvár ako kováč, ktorý horúcim žezlom kuje svoju podkovu. Podkova, ako taká je svojím spôsobom symbolom šťastia, aspoň tak ako samá poézia. Ako literárny žáner poézia patrí k menšinovým žánrom, nestráca však svoj zmysel a trvalú hodnotu.
Slovensko - srdce Európy, môže byť hrdé na svojich veľkých básnikov, ktorí s pokorou tvarovali slovo, dávali mu zmysel a vždy s úctou prichádzali k svojim čitateľom, aby poézia osviežila, priniesla oddych, ale i chvíle zamyslenia nad životom, ako takým.
K popredným slovenským básnikom patril Ivan Krasko Ján Smrek, Miroslav Válek, či Ján Ondruš, Ján Stacho, maestro slova Milan Rúfus, Svetoslav Veigl, Vladimír Reisel a tak by sme mohli menovať rad skvelých, skutočne skvelých slovenských básnikov. Poézia pri týchto velikánoch nikdy nestrácala dych, a bola akýmsi reálnym obrazom slovenskej kultúry vôbec.
Časom a masmediálnou dobou internetu domnievam sa záujem o poéziu, akoby ubudol. Po viac ako po dvoch desiatkach rokoch práce ako knihovník, tento fakt môžem potvrdiť. Stratil sa záujem o čítanie samotnej poézie u žiakov základnej a strednej školy. Do knižnice žiaci prichádzali raz do roka, aj to tesne pred recitačnou súťažou Hviezdoslavovho Kubína, aj to mali požiadavky, aby výber poézie bol krátky a žiakovi, či študentovi zrozumiteľný. Bolo vidieť na týchto mladých, že do knižnice prichádzajú z donútenia profesorky, učiteľky, a nie z vlastnej iniciatívy.
Pritom poézia je tak krásna, neskutočná záležitosť, pri čítaní poézia čitateľovi predstava pracuje naplno, nachádza , akoby v inej dimenzii, vďaka metaforám samotnej poézie. Vďaka poézii sa čitateľ môže preniesť priestorom času, byť tým, čí dávno chcel, a svoj sen nemohol uskutočniť. V tom tkvie samotná sila a krása poézie. Nehovoriac a pocite, keď básnik píše a objavuje v sebe slovo, a dáva poézii pravý tvar.
Poézia vždy bola akýmsi hnacím motor vpred, zušľachťovala človeka, robila ho lepším a neskutočne dobrým. To je zázrak menom poézie, dáva veľa a rozdáva sa naplno. Je len od nás, ako k tejto studni živej vody pre nás budeme pristupovať. Veď napísať báseň, prostredníctvom básne stretnúť človeka, je sviatkom na každý deň ako chlieb, z ktorého si ukrajujeme. Toto vyznanie si poézia jedoznačne zaslúži. Som o tom presvedčený.