Zničený, úplne zronený hľadí doprázdna.
Cez záclony, na ktorých, akoby spal sneh sa vnára do sídliskového mesto, ponoreného do večerného ticha.Zložený do vlastnej bolesti premýšľa. Pozrie sa na hodinky, je pol piatej, tichý podvečer, keď sa chlapi oprú o vietor a ostanú verní spomienkam. Má zvláštny pocit, nedokáže sa ho zbaviť. Svetlo na lustri hniezdi ako opustený vták so zloženými krídlami a myslí na staručkého Edisona. Práve sa zvečerieva.
Keď odchádzala, bol nahnevaný, kričal ako zmyslov zbavený. Mesto sa práve sa oblieka do smútku zvláštneho večera. Pohľadom spočinie na betonovú džunglu, iba pouličné lampy si ňa ňu zvykli, na ich nekonečnú večnosť, ktorá sa mihotá pod oknami ako ich vlastný tieň. Šimon je muž zrelého veku, tiahne mu na štyridsiatku, kedy chlapi začínajú počítať vlastné letokruhy, alebo chytia jednoducho druhý dych a začnú žiť. Zvolil si tú schodnejšiu, prijateľnejšiu variantu, žije o pätnásť rokov s mladšou Luciou. Je to žena, skúšaná životom ako remeň.
Dážď stíchne, čosi stíchne i v Šimonovi. Uvedomí si ten pokoj, zvláštny neskutočný pokoj.
Dažďová odysea v ňom zanecháva akúsi melanchóliu, ale zároveň i pocit, že vždy je ten čas. Čas žiť, čas na lásku. Práve vchádza do izby a podíde k nemu. Má smutné akovyprahlé studne bez vody. Srdce jej bliká ako semafor,ostala stáť sama na vlastnej križovatke, nevie kam jej krokyJe však silná znesie veľa bolesti, I keď je to na ňu priveľa. Všetko sa na ňu valí ako veľká voda.
Gordický uzol preťal jej životnú cestu a otvoril novú ranu, vôbec na ňu nebola pripravená.
- Netráp sa, mama, to tak nemyslela. - prihovorí sa jej.
Oprie sa o jeho plece a dotkne sa jeho ruky, v tej chvili sa ich dlane spoja.Tento okamih vôbec nepotrebuje slová. Stačí mlčať, očami hľadieť do vlastného vnútra, milovať každú prežitú chvíľu, a žiť ju naplno. -Tadeáško ešte spí? - spýta sa Lucia.
-Netráp sa. - zdôrazni Šimon - rezonuje v nej jeho konštatovanie.
- Ale ako ? - Nedokáže to. Bolí to veľmi.
.- Zatvorím okno, schladilo sa. - povie nečakane a myslí na včerajší deň u nich doma.
- Mama si ma nikdy nevpustí do svojho srdca. -
- Veď práve to ma mrzí. Sme šťastní a ona..., - zasekne sa.
Šimon vie dobre, že jeho mama je zo starej školy. Sústavne jej otázky, ho dokážu vykoľajiť.Prečo nie sú manželia? Prečo je to u nich tak a nie onak ? Prečo ten veľký vekový rozdiel? A to dieťa, ktoré nikdy nebude jeho. Stále dookola ako kolotoč. Prečo? Prečo? Prečo?
- Lebo medveď, mama. - odpovedal a ukázal jej dvere.
Tadeáško spí. Šimon s Luciou sú ako jedna rodina, poznajú sa navzájom dokonale. Stačí jeden jediný kontakt očí, a obaja dokážu vydedukovať, čo bude nasledovať, kto ako zareaguje, v danej chvíli.
V tom je dokonalosť ich vzťahu, žiť stále v porozumení, to je ten pravý kľúč k vzťahu Lucii a Šimona.
Tadeáško nezniesol, že si ho dospelí dohadzujú ako detskú hračku. I jemu pílilo sústavne v ušiach, to večné sústavné mamino moralizovanie
- Nikdy to nebude tvoj syn.Nikdy! -
Mama to často preháňala svojími rečami. Tadeáško dotknutý takýmto správaním, vošiel do izby a ľahol si. Bolestne s pocit krivdy na jeho detskom srdiečku zaspal. Tadeáško sa ukľudnil, ale mamin cirkus pokračoval naďalej.Bolesť prelína Šimonovo šťastie, tieto brehy nedokáže prelomiť.
Rozmýšľa, je naozaj šťastný.Prišlo to, čo ho sa Lucia so Šimonom najviac obávali. Citové rozpoloženie Tadeáška bolo tak emotívne, že to nadránom okolo tretej, vyústilo v epileptický záchvat.
Nikdy v živote také čosi Šimon nevidel. Tadeáško sa skrúcalo v kŕčoch, penil, až mu z úst vytekala slina.
Bezradne volal.- Mamka, mamka, som iba tvoj.
- Lucia, zavolám našim.Tadeáško potrebuje odbornú pomoc.- Šimon sa rozhodne vytočiť číslo, v ruke drží telefón a netrpezlivo čaká. Ubiehajúce sekundy sa mu zdajú večnosťou. Tak nech to zdvihne ktosi, prosím, prosím. Zdvihne to niekto? Šimon vedie so sebou monológ a drží v ruke telefón. Netrpezlivo počúva vyzváňajúci tón, na druhej strane linky zdvihne jeho otec.
- Šimon, čo sa stalo? Sú tri nad ránom. -
- Tadeáško dostal epileptický záchvat. -
- Rozumiem, okamžite som pri vás. -
Keď Šimon vynáša Tadeáška v kŕčoch z tretieho poschodia pred parkovisko, sedí v aute a čaká. Celou cestou mlčí ako hrob.
Prichádzajú do nemocnice, lekári v permanentnej pohotovosti vpichnú malému injekciu, kŕče ustupujú, ale tá jeho vystretá rúčka a bezradné volanie. - Mamka, mamka, som iba tvoj. - dojme i lekára.
Keď vychádzajú z budovy nemocnice už vie, rodina je u Šimona prvoradá, nebude im stáť v ceste.
Prvý sa ozve Šimon.
- Prepáč, mami, nesiem svoj kríž, ale som šťastný. -
Pozrie sa na syna a vyriekne
- Dávam vám svoje požehnanie.Buďte šťastní. -
Matkine slová v diaľke zaniknú v rannom speve vetra, iba Lucia a Šimon poznajú, ich pravý význam a jeseň, staručká jeseň, ktorá vychádza tichému ránu oproti k stromom, popri ulici, priamo na sídlisko.
Tam kdesi sa začína odznova nový život, hoci s krížom, o to väčšou láskou na pleciach.