Slzy pre bolesť - román /časť druhá / Pavlova milenka

Autor: Gabo Németh | 29.11.2012 o 7:38 | (upravené 13.1.2013 o 18:47) Karma článku: 6,87 | Prečítané:  557x

Pavol na svoj vek chytil druhý dych, mierne prešedivelé vlasy, dodáva jeho mužskému výzoru akýsi šarm, charizma, vychádzajúca z jeho tváre by očarila nejednu ženu. Takto to bolo i v prípade Alici, ktorá nastúpila do firmy Lekros.

Všimol si ju prvý, mala tridsaťdva rokov, bola mladá a neskutočne krásna, bezdetná štíhla s postavou topmodelky. Jej bujaré prsia nedali Pavlovi spávať od chvíle, čo ju zazrel. Na štyridsaťdva rokov sa cíti vždy sviežo, vidí sa v nej ako v zrkadle, túži po jej dotyku, po vášni s ňou. Odrazu má pocit, že má tridsať a dokáže milovať ako za mlada.

Jeho kamarát Miroslav Skalický, šéf autoservisu vždy vravieval:

- Vieš, Pavol, žena je ako auto. Po dvadsiatich rokoch ju treba vymeniť. - Pamätá si na to, akoby to bolo dnes, keď vstúpila do jeho kancelárie, mal pocit, že s ňou prišlo nové slnko. Očarila ho, bola príliš dokonalá. Obdivoval na nej všetko od prvej chvíle: dlhé blond vlasy, okúzlujúci úsmev, tvár ako vystrihnutá z bulváru, vždy krásna a očarujúca. Petra zbadala na Pavlovi zmenu, neskoré návraty domov, nezáujem o rodinu, časté návštevy v kúpelni, každodenné holenie jej navrávalo, že s ich vzťahom, nie je čosi v poriadku. Vedela to so stopercentnou istotou, iba čakala, že časom Pavol z popubertálnej zaľúbenosti vytriezvie, no on sa veľmi zmenil. Ani si nepamätá kedy sa naposledy milovali. Kedy ju objal, držal v náručí, pritom potom tak túži. Ich noci sa stali chladné, bez jediného dotyku vášne. Prestáva dúfať, že príde čas, keď ju chytí za ruku a povie.

- Prepáč, Petra, ty si pre mňa všetko. -

U Pavla nastal nečakaný zvrat. Odvtedy, čo od Petry odišiel, akoby v ňom vzbĺkla nová iskra, ktorú s Petrou nepoznal. Alica mala skutočný sexepil, čo viac si môže muž zrelého veku priať? Mať úspešnú firmu k tomu mladú milenku, ktorá vie, čo znamená milovať. Alica vedela vzťahu dať tú pravú iskru. Kamila je už dospelá, z Romanka sa stáva polodospelý muž,o rok už pôjde na strednú školu. Bude viac na internáte ako doma, bude mať iné záujmy ako je jeho otec.Táto filozofia Pavla upokojuje.

Rozchod. Je to rozchod dvoch ľudí, nič viac, nič menej, navráva si Pavol.

Vo firme sa Alici darí. Z postu sekretárky sa prepracovala na vedúcu managerku. Pavol je pre ňu mužom číslo nambrvan a ona pre neho večnou doménou, ženou, do ktorej sa zamiloval ako oheň do vody. Stratil pri nej hlavu, záleží mu veľmi na nej. Dni sa míňajú ako rýchlik svoju trasu, nič sa však nemení. Pavol sa až príliš stará o seba, kúpil si nový oblek do práce i novú značkovú kravatu. Je načisto zmenený. Rodina preňho neznamená nič, vonkoncom nič. Alica mu je mu všetkým, zabúdať preňho znamená, znova milovať. Petra mu dala svoju mladosť, dve krásne deti. Viem to veľmi dobre, cítim to v hrudi, ktorá mi ide prasknúť od žiaľu. Často ostávam sama, Pavol prichádza neskoro večer, stále s novými a novými klamstvami, mal veľa práce, pracovnú večeru, stále nové a nové klamstvá. Je mi z jeho klamstiev zle. Nech mi povie jasne, viac som nepotrebná, som menej atraktívna. Dá sa vôbec omladnúť pri takejto životnej skúške, ktorú prežívam? Pýtam sa samú seba, odrazu i obyčajný východ slnka, je pre mňa vzácny, každý takýto okamih, je pre mňa vzácnosťou.

- Pavol, akosi nám ochladli city. - prihovorila som sa mu raz, keď sme boli doma o samote. Musíme si to vydiskutovať, vyrozprávať, sme predsa dospelí ľudia. Pavol odvrátil odo mňa tvár, ignorantsky sa otočil, a nechal ma v obývačke. Toto hádam nie je pravda. Čo sa to s Pavlom stalo? Ostala som sama v izbe, viac sme sa k tému nevrátili, bolo to zbytočné, keď sa Pavol zaujal takýto postoj. Tvrdohlavý baran, to jediné sa o ňom dá povedať, bezcitný tvrdohlavý baran. V poslednú dobu sa veľmi zmenil. Životné cesty preťal gordický uzol, na chvíľu sa zastavil čas. Som tak bezradná, strácam takmer všetko.

Ostávam sama v nemocnici ako prázdny peniaz na stole.

Sedím a premietam si celý svoj život ako čiernobiely film. Keď sa narodila Kamila, mala krásne veľké oči, rúčkami objavovala pre ňu tak nový svet.Bola som veľmi šťastná, keď sa po prvýkrát usmiala na mňa, každý môj deň bol plný istoty, že konečne mám pre koho žiť.

Je sobota, návštevný deň, Kamila by mala prísť každú chvíľu,

čo však, Pavol, príde? Poludnie ako každé iné, a predsa čímsi zvláštne. Naposledy som bola v nemocnici pred desiatimi rokmi, keď mi operovali žlčník. Pavol bol iný, starostlivý, bol pre mňa oporou, dnes o tom môže akurát snívať. Jeseň plakať neprestáva, všetko sa zalieva do farieb melanchólie. Stojím a čakám pri dverách. Už z diaľky vidím Kamilu, vykračuje rýchlymi krokmi ku mne, v ruke drží tašku, náhli sa a obzerá sa za mnou, hľadá ma. Obe dobre vieme, že to budeme mať ťažké, ako pre Kamilu, tak i pre mňa samú. Strká do ľudí, rukami bojuje ako s mečmi, ktorými chce dosiahnuť svoj cieľ. Keď sa dostane na chodbu, vie, ešte pár krokov, prejde dvermi, už len pár krokov a padne do náručia svojej mamy. Mama, mama, ľúbim ťa, opakuje si slová. Stále vpred!

- Kamilka moja. - prihovorím sa jej, keď stojíme oproti sebe tvárou v tvár. Oči sa mi zalesknú slzami od dojatia, ako dlho som čakala na túto chvíľu. - Mami, konečne rozprávaj. - Najhoršie sú večery v nemocnici, keď stíchne všetko. Lekári odídu do svojich pracovní, sestry ostanú v ošetrovni zahĺbené do svojich povinností, i mucha na okne akosi stíchne. Nedokážem zabudnúť na rozchod s Pavlom. Iba spomienky mi ostávajú zviazané vo vnútri hrude a dávno stratený čas, zakorenený ako strom v srdci. Môj život, je veľký bestseller, mám ho prečítaný do poslednej stránky. Zdravie sa mi podlomilo, muž sa so mnou chce rozviesť, ostali mi iba deti. Nesmie sa vzdať! Nie!! Podídem k zrkadlu, vidím v ňom ženu, ktorá mi je cudzia.Zostarla si, Petra, vrásky ti pribudli, vlasy sa ti premenili na striebro. Zajtra má byť vizita, predpíšu ti lieky, naordinujú liečbu, ale čo bude ďalej, Petra? Vyjdem na balkón, nadýchať sa čerstvého vzduch, hľadím na oblohu, spomeniem na slová svojej matky, bola veľmi veriaci človek, vždy mi vravievala.

- S osudom sa treba zmieriť, iba Boh vie, prečo tak koná. -

Pohľadom na nebo, zacítim blaženosť, akúsi úľavu ktorú , som nikdy doteraz necítila. Musím bojovať, žiť deti, sú tu, potrebujú ma. Moje poslanie sa na tejto zemi ešte neskončilo.

Ešte nie!!!

Je čosi po piatej. Súmrak sa hadí pod oknami ako stará anakonda a pomaly spúšťa večernú oponu. Dážď bubnuje v štýle Jimmy Harrisona. Stromy, vyzlečené donaha, zapustili korene v zemi a otočili svoju tvár k oblohe. Pouličné lampy rozsvecujú sídlisko, každá z nich má v oku Edisona. Zvečerieva sa. Stojí naklonená ku kuchynskému drezu s nožom v ruke, krája cibuľu, osolí ju a nechá ju slziť. Hoci zlomená osudom, o to s väčšou chuťou sa púšťa do prípravy večere. Vareniu sa naučila od mamy, a teraz sa jej táto škola nesmierne. V kuchyni sa cíti ako ryba vo vode. Bez mamy to však nie je ono a nikdy nebude. Len, aby sa vrátila z nemocnice, chýba im obom, hlavne Romanovi. Brat potrebuje materinské pohladenie, mať matku stále pri sebe, oprieť o ňu, keď je to treba. Otec zdúchol, zavrel za sebou dvere a nepovedal ani zbohom, ani slovo na rozlúčku. Jednoducho odišiel, zmizol, ostalo po ňom iba veľké prázdno, ktoré všetkých zasiahlo.

Mäso vo výlevke je už rozmrazené, vybrala ho ešte ráno, keď odchádzala do práce. Sama je v duchu na seba pyšná, že sa od mamy naučila variť, ináč veľmi rada drží varechu v ruke a stojí pri hrncoch. Mamina škola sa jej nesmierne zišla. Roman sedí za stolom, odvtedy, čo od nich otec odišiel sa zmenil, uzavrel sa do seba. Keď nie je v kuchyni, neustále sedí za počítačom, hrá sa s playstationom, na otca nedokáže zabudnúť, chýba mu. Je to predsa jeho otec a vlastná krv sa nikdy nezaprie. Kamila ho chápe, ostať odrazu bez rodičov, je veľmi ťažké i pre ňu samú. Ani ona sa nedokáže zmieriť s rozchodom svojich rodičov.Kuchyňa je v plnej pracovnej permanencii. Zohreje olej a hodí na naň cibuľu, blažená, doslova fantastická vôňa zaleje kuchyňu, tá príjemne rozvoniava. Roman sedí za stolom na stoličke a sleduje pracovné nasadenie svojej sestry. Uvedomuje si tiché, opustené večery so sestrou.Ťahá ho neprekonateľný pocit za otcom. Jediné, čo mu povedal, bolo, že odchádza, lebo s mamou si prestali rozumieť, ale on ako otec na neho nikdy nezabudne. Problém je v tom, že nedodržal slovo. Zabudol na syna, na Kamilu, na mamu.

- Roman, dones mi zemiaky zo špajze! - povie Kamila.

Na chvíľu odtrhne svoj pohľad od varenia a sleduje brata.

- Trocha si švihni, nech to kvapí! - Zamyslene vstáva, odvtedy, čo mama ostala v nemocnici ho Kamila vôbec nespoznáva za všetko môže otec. Pri spomienke na neho ju zachváti zlosť. Ako mohol vymeniť rodinu za milenku, keď ho mama tak potrebovala? Toto mu nikdy neodpustí! Nie, nikdy!!! Veď nechal celú rodinu, vykašlal sa na nich, keď ho najviac potrebovali. Vzbĺkne v nej zlosť, pohľad na brata však všetko zmieri. Roman doniesol zemiaky, sadne si za stôl, neustále myslí na otca. Chce byť sám, vstane a odchádza do svojej izby. Rozvalený na gauči rozmýšľa, čo keby zavolal otcovi ? Možno by sa porozprávali, len tak, spýtal by sa ho, ako sa má, čo má nového? Chytí do ruky mobil, vytočí jeho číslo a s napätím čaká. V mobile sa ozve ženský hlas.

- Prosím ? -

Cíti sa sa nepríjemne, je mu z toho všetkého na nič, nemá otca. Kamila mala pravdu, má milenku, už ich nemá rád, stratil o nich záujem. Rodina pre neho neznamená nič. Zavrie oči a od samého trápenia zaspí. Sníva sa mu, že je s rodičmi na horách. Za oknom padá sneh, otec prikladá do kozuba. Mama je tak šťastná, sedí za stolom a pije pri kozube bylinkový čaj. Na poludnie sa vyberú na hory, fúka ostrý vzduch, a popritom sneží. Na Romanovej duši je odrazu tak krásne, tak blažene a hrejivo. Otec sa cez stojace zábradlie pri chodníku nahne, vníma zasneženú krásu, je ňou očarený.

Náhle sa pošmykne a padá.

- Nie! Nie!! Nieee !!! - skríkne zo sna Roman.

Kamila pribehne do izby, je vyplašená, Bratov nečakaný výkrik ju vydesil.

Vždy sa bála o brata, a právom, je to jej súrodenec, bez neho by si svoje detstvo nedokázala predstaviť. - Čo sa stalo Roman? - opýta sa ho.

- Snívalo sa mi s našimi. - Kamila si privinie brata na hruď, je jej ho ľúto, vie čo prežíva. Sama sa nachádza v podobnej situáci, je však staršia, zrelšia, dokáže bez prítomnosti svojho otca prekročiť tieň vlastnej bolesti. Ale čo Roman? Zvládne to?

- Už je dobre, bude všetko v poriadku.Poď jesť! Je navarené ! -

Je schopná prijať brata i do opatery, ak by to bolo treba.

Ten čas raz určite príde, mama tu nebude, všetko sa od základov zmení. Bude mu musieť nahradiť mamu, bude mama i sestra na plný Sediac za stolom sa Roman spýta.

- Kamila, mama zomrie? -

Stráca silu. Táto otázka ju zaskočila, rezonuje v jej ušiach ako bič, nedokáže si to ani na chvíľu predstaviť. Hrdlo jej vyschne, zoviera ju bezhlavá bolesť, zbaviť sa tohto pocitu sa jej zdá nepredstaviteľné. Skutočnosť, že príde tento okamih, ju privádza do úzkosti, do akejsi apatie, ale je si vedomá, raz to musí prísť.

- Prečo by mala zomrieť ? - bratovu otázku prebije vlastnou otázkou ako tromf.

- Či zomrie, keď má leukémiu?- nedá sa odbiť.

- Vieš, Romanko, je niečo medzi nebom a zemou, čo nezastavíš a nikdy nezmeníš. Každý z nás zomrie, ale mama, tá bude žiť v našich spomienkach stále. - Romanovi odrazu zosmutnejú oči, bolo by dobre zmeniť tému, pre obidvoch je veľmi háklivá.

- Rodičov, volajú do školy, mama je teraz v nemocnici a otec ten...,. - Smutne sa pozrie na sestru, jej oči hovoria sami za seba, akoby chceli vypovedať bolesť a povedať mu.

- Chápem ťa, bratček, máme to ťažké. -

- Vyviedol si niečo? - Kamilina otázka je právom na mieste.

Nechce, aby v škole Roman mame urobil hanbu, ani jej, a vôbec celej rodine. Neprežili by to.

- Nie, len rodičov volajú kvôli prihláške na strednú školu. -

- Som siedmak, zabudla si ? -

- Macher. - dodá Kamila a je rada, že ich rozhovor sa uberá iným smerom. Roman je dobrý chalan, učí sa, nefláka sa, nikdy s ním neboli problémy, dokonca dosahuje i dobré výsledky v škole.

- A kde si sa prihlásil? - pokračuje sestra.

. - Na športové gymnázium do Bratislavy. Chcem sa venovať profesionálne futbalu. -

Roman patrí k tým, ktorí majú blízko k športu, i jeho otec kedysi za mlada športoval, hrával futbal. Dostal sa do extra ligy, lopta bola vždy pre Romana lákadlom. Nikdy si však nemyslela, že futbal bude jej brat brať tak vážne.

Nakoniec prečo nie? Byť športovcom, cestovať a spoznávať krajiny, víťazstva i prehry, to už je čo povedať.

- Tak futbalista ? Vieš, že musíš byť dobrý v učení, viac než dobrý, je ti to hádam jasné? -

- Nerob z toho tragédiu. Učím sa dobre, nie ? -

Vstane a odchádza do svojej izby. Predstava, že i on raz bude slávny, že sláva ho nikdy nepustí, ho priam fascinuje. Často sníval o tom, že bude slávny futbalista, i on raz bude stáť na slávnom štadióne belasých, bude reprezentovať ich farby kvalitnou hrou a nikdy nesklame. Otec mu vždy vravel.

- Sny, sú na to, aby sa snívali, aby sa raz splnili. - privretými očami sa vnára do sveta futbalu. Už sa vidí sa v reprezentácii, ako hrá so štátnym znakom na prsiach.Tvrdou drinou sa tam určite dostane, o tom je presvedčený. Nie, nenechá nikoho na pochybách.

Dvere do detskej izby sa otvoria, stojí v nich Kamila.

- Mohol by si to dať tichšie ? Susedia sa budú sťažovať.-

Vychádza z Romanovej detskej izby si spomenie na svoju tenegerskú mladosť, keď ona sedela v školskej lavici ako teraz Roman. Po škole vždy počúvala s partiou túto nezameniteľnú hudbu. Freddyho Mercuryho milovala, bol to jej idol. Všetci ho považovali za hudobného Boha. Baby pri jeho pesničkách šaleli a chlapci boli tak nádherne krásni. Kdeže sú tie časy? Diskotéky, žúry, tajné lásky, zo všetkého ostali iba spomienky.

Dnes má Kamila dvadsaťtri, pracuje vo farmaceutickej firme na dovoz a vývoz liekov, vzťah s Michalom jej vyhovuje. Ale čo Roman? Má iba štrnásť, stáva sa z neho mladý muž.

Ako zvládne tú ťarchu bez matkinej opory?

Na chvíľu si predstaví si okamih, keď tu mama nebude, keď si viac nesadne za spoločný stôl. Predstaví si túto chvíľu, nabehne jej husia koža. Prejde do obývačky, rozsvieti svetlo, vyberie fotky z albumu, položí ich na stôl a listuje v ňom. Každá fotka sa viaže na danú spomienku na otca, na mamu, na brata Romana, na detstvo, na ktoré je ťažko zabudnúť. A pritom je nepredstaviteľné, ako sa to všetko skončilo. Nie!!! Mama nemôže len tak ochorieť, otec zabuchnúť dvere a dať všetkým zbohom. Zachoval sa sebecky, myslel iba na seba, ale kde je šťastie jeho manželky, ich mamy?

Čo ich šťastie, šťastie jeho detí ? Na to zabudol?

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?