Osudné stretnutie /prepracovanejšia verzia /

Autor: Gabo Németh | 26.12.2012 o 15:56 | (upravené 27.12.2012 o 7:19) Karma článku: 5,92 | Prečítané:  219x

Každú chvíľu mala prísť.  Bol nedočkavý, vlastná koža mu bola v tej horúčave akosi tesná. Lúče mu pražili tvár, až sa z nej lial pot. Také horúčavý neznášal. Je neskutočne horúco, pomyslel si. Sú okamihy, vyčítanané ako z múdrej knihy, ktoré nevymyslíš.  Sú to chvíle, ktoré prináša sám život.

Vibrovali v ňom  pocity,  sám sa v nich nevyznal. Stál a čakal. V ruke držal ružu. Túto chvíľu si predstavoval tisíckrát, stokrát si ju premietal. Aká vlastne bude? Otázka visela vo vzduchu ako bič, dlane sa mu potili, čo cítil v danej chvíli, sa dalo ťažko vypovedať.  Tridsaťpäťka na krku, a odrazu  nečakane hľadíte vlastnému osudu do tváre.Tak veľa môže zrelý muž stratiť, ale i získať.

Naozaj aká bude? - premýšľal. Otázka mu nedala pokoja. Pozrel  sa na hodinky, bolo čosi  pred pol desiatou. Bolo horúce ráno, dusný, sparný deň, taký ešte nezažil. Rozopol si golier na košeli, neznášal tieto  horúčavy. Jeseň bolo jeho obľúbeným obdobím, ktoré mal rád, a vôbec miloval jesenný  dážď. Zbožňoval túto zvláštnu jesennú odyseu, Felliniho filmy a čistý ľudský cit, ktorý dokáže otriasť každým mužom. Konečne. Vlak prišiel. Dvere sa otvorili a on ju zbadal. Poznal ju podľa fotky, ktorú mu v liste poslala. Tri mesiace dopisovania, o tisíc korunovom kredite na mobile ani nehovoriac, a teraz sa konečne stretnú. V listoch sa zdala tak krehká, zraniteľná, presne ako on. V láske nemal nikdy šťastie, v tomto smere bol večný smoliar. Jeho starý otec  mu často vravieval.

- Ako si ustelieš, synak, tak budeš spať. - A mal pravdu. Šťastie závisi od človeka samého , ako správne ho uchopí do rúk, v tejto pravde si bol istý a presvedčený, akože je chlap so srdcom na správnom mieste. Vystúpila z vlaku. Usmiala sa na ne neho , mala úsmev,  až sa jej oči usmievali. Toľkokrát si predstavoval túto chvíľu, teraz  je konečne tu . Hľadí sympatickej žene  do tváre, má pocit, akoby sa mu sama prihovárala.  Vošla som ti do cesty, aby si bol šťastný. Srdce sa mu zatrepotalo ani nevie, ako napätie z neho odrazu opadlo. Slová  sa z neho len tak sypali. Bol tak rád a šťastný zároveň.

- Som, Sabina. -  Z jej pier vychádzala nežnosť,  akási ženskosť, samá  o sebe, o ktorej toľko sníval.

-  Ja som zas, Peter. - a sústavne hladel do jej očí, akoby v nich mala kúsok z neba.

- Peter, objím ma ešte raz . - odrazu povedala. Tak predsa..., pomyslel si a neprestával na ňu hľadieť ako do zrkadla. Vracať sa celých deväť rokov do prázdneho jednoizbového bytu, kde ho vítajú holé steny, televízor, rádio, bolo viac než deprimujúce. Silno ju objal , sklonila mu hlavu na jeho plece. Bolo rozhodnuté. Štastie prišlo vpravý čas.

Keď kráčali hore po schodoch a on otváral dvere do svojho bytu, akoby doň vpustil slnko, a navždy pochovalo jeho  vlastnú minulosť, tak vzdialenú a predsa tak blízku. Chvíle strávené v nemocnici, tie nekonečne dlhé dni, keď mu lekári nedávali  najlepšie prognózy na zlepšenie zdravotného stavu. Akoby to bolo dnes, keď mu po jednom rozhovore v noci, keď nedokázal zaspať, primár povedal.

- Máte vysokointelektuálnu chorobu. Môžete byť na seba hrdý, že  Boh vás ňou obdaril. -

Túto vetu si zapamätal na celý život. Pochopil ju až neskôr po rokoch. Vtedy si myslel, že primára pretrhne a jednu mu vrazí. Neskôr, keď zistil, že Škvorecký  je primár, človek, ktorý každému pacientovi chce iba dobre, upustil od svojho  pästiarskeho súboja. Aj tak by skončil v remeňoch priviazaný k posteli, a to by bolo preňho ďalšie poníženie.

- Pán primár, ale úprimne  povedzte, aké sú moje vízie do budúcna,čo sa týka mojej choroby ? -

Primár sa hlboko zamyslel, zložil z očí čierne okuliare a vážne povedal.

- Študujúc vašu diagnóza, aj s poznatkom, čo za detstvo ste mali, prichádzam, jednoznačne k záveru. Potrebujete lásku, veľa lásky. Viem, je to pre vás ťažké, ak máte otca alkoholika a túžite po obyčajnom pohladení. Pritom dostávate pri jeho alkoholických exesoch iba bitku. Znie to ako z rozprávky od Pavla Dobšinského, ale vás zachráni jedine láska, buď otcovská, alebo čistá, partnerská láska. -

Peter sa zamyslel.

- Vďaka vám za úprimnosť, pán primár. -

- Viete, schizofrénia nie je chrípka. - dodal primár

Otvoril dvere a naznačil, aby vošla.

Nesmelo sa rozhliadala. Videl jej na očiach, že sa jej byt páči. Peter pustil nesmrteľný sľaďák od skupiny Scorpions. Byt zaplavila príjemná melódia. Všimla si, Peter je iný ako ostatní muži.  Začal rozprávať o výtvarnom umení, o farbách o technike maľovania, až nakoniec prezradil, že sám maľuje. Potom jej ukázal svoje obrazy, napriek všetkej tej bolesti, čo Peter prežíval, jeho obrazy boli naozaj skvostné, hýrili farbami, doslova na plátne ožívali. Jeho život bol jeden veľký obraz bez rámu.

Prisadol si k nej bližšie, silno ju objal a spýtal sa.

- Túžiš, potom, po čom ja ? - S neodolateľným  šarmom, akým môže prikývnuť iba krásna dokonalá žena,  noblesne prikývla. Rozumel jej. Pozrel sa jej do očí, čímsi ho priťahovala, ani sám nevedel čím, ale bola ako magnet  Zablúdil pod jej tričko a túžobne zavzlykal. V to poludnie sa milovali po prvýkrát, ako o život. Vložili do milovania všetko: nehu, vášeň, dotyky, ktoré  ich tak zblížili. Keď im srdcia vytriezveli a on ju v Evinom ruchu objímal, bozkajúc po tvári, tíško povedala.

- Som šťastná a chcem v dobrom i zlom  stáť  po tvojom boku! -

- Milujem ťa, Sabina! - zovrelo mu hrdlo, naviac sa nezmohol. V tej chvili pochopil, našiel to, čo tak dávno hľadal. Spomenul  si na primára Škvoreckého a jeho slová.

- Vás vylieči iba láska. - opakoval si primárove slová. Pozrel sa na Sabinu, odkryl jej neskutočné prsia, tak nádherne sa vynímali pred jeho zrakom. Boli ozajstnou lahôdkou pre oko muža, ktorý túžil milovať, dokázať, že milovať, znamená pre neho, byť oporou toho druhého.

- Buď tak odhalená, si neskutočne krásna. - vyznal sa k nej. Vstal a zo stola zobral  maliarskú dosku, v ktorej mal vždy pripravený výkres, pripravil si ceruzku a namaľoval ju. Pózovala mu ako pravá modelka, také, čosi Sabina nezažila, ale bola tak nesmierne rada, pretože sa  stala sa modelom pre muža, ktorý ju miloval. Keď bol obraz hotový , podal jej ho do ruky.

Ten obraz rozprával, bola to neskutočná  podoba .Sabina mu pohladila mu ruky, cítila ich drsnosť, zároveň, akúsi bezpečnosť a istotu, ktorú pri Petrovi cítila. Dotkla sa jeho dlane a slová, ktoré mu adresovala, boli balzamom na jeho dušu. - V tom obraze sú naše sny, ktoré nikdy nespálime. -

- Nikdy, nikdy. - Peter pohladil jej tvár a ubezpečil ju.

- Lebo ťa mám neskutočne rád.- Vtedy Sabina pochopila, našla to ho pravého muža. A Peter mohol povedať. Konečne milujem a  som milovaný. Stačilo tak málo. Dúfať a veriť na zázrak.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?