A potom prišla smrť

Autor: Gabo Németh | 4.1.2013 o 8:30 | (upravené 5.1.2013 o 8:57) Karma článku: 10,68 | Prečítané:  254x

Nie, nedokážem zabudnúť, nemôžem, jednoducho sa to nedá. Sú okamihy, ktoré sa  navždy vpijú do pamäti a zanechávajú v srdci večné stopy. Nájsť sa v nich znamená myslieť na kohosi a nikdy sa nepriečiť spomienkam.

Pravdupovediac ani by som to nechcel, veď zabudnúť na všetko by znamenalo vytrhnúť z vlastnej hrude strom a poprieť vlastnú mladosť. V ten osudný večer som sa vracal z práce domov. Bol január chladný a mrazivý ako kosa. Zamkol som dvere na budove, kde som som pracoval, stisol som kľučku na dverách ešte raz , či je zamknuté a vybral sa domov, kráčajúc dolu ulicou. Nebo sa perlilo vločkami.  Vkrádala sa do mňa akási romantika: padajúce vločky, vietor na ostrie noža, ktorý mi štípal líca, a potom pouličné lampy, tie staré Edisonky, sa zarezávali do tmy a svietili mi na cestu domov

Mal som pocit, že kráčal oproti bielej rozprávke.


Predstavoval som si, ako kráčam vo dvojici ruka v ruke s dievčaťom. Bol som sám, nemal som nikoho a samota za chladného večera veľmi bolela. Spomenul som si na Dagmar, bola z našej partie. Dagy, ako sme ju volali, dobrá kamarátka, rozumela si s každým.  Pravdupovediac akosi mi padla do oka, páčila sa mi. Pekné brunet vlasy po plecia, sympatická tvár a jej večne usmiate oči ako dva horúce gaštany. Jednoducho bábika z obrázku. To bola naša Dagy. Vždy veselá, priateľská a v partii veľmi obľúbené dievča. Dalo sa z ňou rozprávať o všetko, mala veľký rozhľad vo všetkých oblastiach a to sa mi na nej páčilo. Na Silvestra som sa do nej akosi buchol. Oslavovali sme Nový rok, v starej, bývalej klubovni. Áno buchol som sa do nej. Nikdy mi však nepovolila prekročiť hranicu nášho vzťahu, mala už priateľa. Ostali sme dobrí kamaráti a tento vzťah bol pre mňa viac ako láska. Vždy sme si mali čo povedať a mohli sa jeden na druhého spoľahnúť. Občas jej priateľ žiarlil, ubezpečoval som ho, že sa nemusí ničoho obávať, sme iba kamaráti, nič viac a nič menej iba kamaráti. Spolužiačka Judita Rigavská sa ma vždy pýtala

- Nemáš s Dagy nič? -

- Nič, vôbec nič. - odpovedal som a usmial sa na ňu. Vedel som svoje. Nikto nesmie vedieť, že Dagy mám platonicky rád. Najedol som sa, vošiel som do svojej izby a rozmýšľal, či nemám zájsť za partiou. Jeden z našich kamarátov narukoval, rozhodli sme sa ho vyprevadiť a rozlúčiť sa s ním. Nemohol som nemyslieť na Silvester s Dagmar, na slaďak s ňou, na jej krásne oči, do ktorých som hľadel ako do zrkadla. V očiach mala vždy  úprimnosť, čistotu a obrovskú nehu. Tak strašne som ju chcel pobozkať , aby vedela, ako ju mám rád, ale zakázané hranice sú na to, aby sa neprekračovali. A tak som bol vďačný aj za takéto malé zblíženie. Sedel som v kresle, v hlave som triedil vlastné myšlienky. Ísť, neísť? Rozmýšľal som, až som sa nakoniec rozhodol pre teplo domova. Hoci túžba byť s Dagy bola veľká, rozhodol som sa neísť nikam. Má priateľa, ustúp jej z cesty, zabudni na ňu! Veď to nemá zmysel, povedal som si! Vstal som a pristúpil k regálu s knihami a vybral si najnovší bestseller  Robina Cooka a čítal do neskorého večera. Ani sám neviem ako som zaspal s knihou v ruke, bola už polnoc a naši dávno spali.


Ráno rodičia odišli do práce, ja som ešte spal. Spal som rád, hlavne zrána, veď vtedy sa spí najlepšie. O to viac som bol mrzutý, keď som sa prebudil na neznesiteľné klopanie, ktoré už po dvoch minútach hraničilo s búchaním päsťou na dvere. Akosi sa mi nechcelo vstávať, ísť a otvoriť. Ak ktosi klope, nech si klope, hoci aj búcha, ako prišiel, tak odíde, uvažoval som. Klopanie neprestávalo, musel som vstať a ísť otvoriť dvere. - Čo horí? - nevedel som som si vysvetliť, kto to môže byť. Pozrel som sa na hodinky, bolo pol deviatej. Koho to čerti šijú, že mi niekto nedá spať? Vo dverách stál priateľ Ondro, môj najlepší kamarát, dalo by sa povedať, rodinný priateľ. Častokrát sme sa navštevovali, počúvali hudbu a rozprávali sa.  - Áno presne horí. Dagmar zomrela. -
- Tebe preskočilo, Ondro. - vyšlo zo mňa okamžite.
- Vravím jasne, Dagmar zomrela. - Stislo mi hruď a stál som ako skamenelá socha. Vošli sme do kuchyne, sadol som si za stôl ako obarený čaj bez cukru a hľadel som bolestivo do prázdna. Pristúpil som ku kávovarnej kanvici, vzápätí som sa otočil a spýtal sa Ondra, či si dá so mnou kávu. Prikývol, že áno. Voda na kávu zovrela ako moje svedomie. Zomrela Dagmar, opakoval som si jednostajne. Zomrela.

Zalial som šálky s kávou a položil na stôl. Ondro sedel na stoličke ako prikovaný bez duše, položil si do kávy cukor a začal rozprávať. Prisadol som si k nemu, podsunul si kávu bližšie k sebe a počúval som so zatajeným dychom. Zomrela. Dagy, zomrela, nemohol som uveriť, že sa s Dagmar už nestretnem, mali sme si toľko povedať. - Šli sme vyprevadiť Jána, však vieš narukoval. Kurvajs keby tá železničná stanica bola osvetlená, všade bola tma ako v riti. Stáli sme na peróne, v dobrej nálade sa bavili a hlavne Dagy mala dobrú náladu. Mali sme trocha pripité, Tomáš doniesol domáce víno.

- A ďalej? Rozprávaj! - bol som nedočkavý, chcel som vedieť, čo sa vlastne stalo.
- A ďalej prišla smrť. - Ondro pokračoval.
- Práve posunovali na slepej koľaji rušeň. Vravím mali sme dobrú náladu, ešte dobrých dvadsať minút bolo do odchodu vlaku. Stáli sme na peróne, bavili sa a čakali. Rušňovodič nás upozornil, aby sme boli tichšie a dávali pozor, lebo rušeň sa  bude posunovať. -
Pomiešal som kávu a uchlípol som si z nej, bola horká, ako celá pointa Ondrovho príbehu, na konci ktorého čakala smrť.
- Bolo času ísť, nálada bola v plnom prúde, zábava pokračovala. V skupinke sme prešli, posledná ostala Dagy. Chcela prejsť cez koľajisku,keď čosi zatrúbilo. Vravím, bola tma, zlá neviditeľnosť a....., Ondro sa zasekol, odpil si z kávy a pokračoval.
- Všetci sme sa otočili. Bolo už neskoro ! Dagy prechádzajúcu cez koľajisko zachytil rušeň. A potom prišla smrť.- Ondro sa rozplakal.Bolo mi tesno na srdce, skoro mi vyskočilo z hrude, so slzami v očiach sme dopili kávu.- Pozajtra bude pohreb. - Ondro doložil. Dagy pochovali a rany zostávali otvorené. Chýbala všetkým, ešte dlho v klubovni svietila sviečka, pripomínajúca prítomnosť našej Dagmar. Čím ubiehal čas, tým bolesť bola väčšia. Nedalo sa a nedá ani po rokoch zabudnúť.

Po troch mesiacom som zablúdil do baru. Vošiel som a uvidel Ondra, sedel za stolom s pohárom v ruke, sťatý pod sekeru. Sadol som si k nemu a objednal si pivo, pozrel sa na Ondro a povedal mu.

- Nemal by si už, máš toho dosť. - Ondro, položil pohár s pivom, vybral si z vrecka cigarety a zapálil si.

- Dagmar zomrela. -

- Viem.... - doložil som. -
- A teraz som na rade ja. Majú ma na muške. Chápeš?. -
- Čo trepeš? Si spitý, nevieš čo rozprávaš!
- Zabijú ma, pochop! Viem to ho dosť. -
- Kto? Kto ťa zabije?
- Mafia. - povedal stručne jasne.
V jedinom slove bolo povedané všetko.
- Aj Dagy musela zomrieť. Jej otec je vyšetrovateľ, vyšetroval krádež Rigiovcov. Muselo sa to stať. Dagina smrť bola varovaním, že s mafiou sa neradno zahrávať. -

Po čase som musel ísť do nemocnice. Stačilo iba pár vyšetrení a budem po dvoch týždňoch doma. Nemám rád nemocnicu, to zabíjajúce ticho, keď ste v izbe sám sa nedá ani vysloviť. Po týždni boli výsledky hotové a lekár ma pustil na priepustku cez víkend domov.Doma bolo fajn, veľmi som sa tešil na rodičov chýbali , a vôbec nedokázal som zniesť nemocničnú samotu, bola neznesiteľná. Večer som zašiel k partii. Všetci boli akýsi zvláštní, vyhúkaní ako kuvici.
- Čo je včely vám uleteli ? spýtal som sa a nevedel som si vysvetliť, prečo su kamaráti takí.
- Ondro zomrel. -
- Bože, kedy to prestane! Ako sa to stalo? - vysúkal som zo seba a čakal, čo príde, nič horšie sa už stať nemohlo. Ondro, kamarát, zašepkal som pre seba, zovrel dlaň a pevne zaťal pery.
- Bol opitý, na bicykli šiel do krčmy a spadlo na neho lešenie, do cesty mu vošiel Sili, ďalší ožran.
- A ....? - pýtal som sa ďalej.Renáta sa nadýchla, pozrela sa na všetkých a dodala.

- Mal krvnú zraneninu v lebečnej oblasti. Vieš, že bol chorý na srdce, veľa pil a fajčil. -
- A ..... ?- nedal som sa a pýtal sa ďalej.

- Lekár povedal, že by to neprežil, mal slabé srdce. Odmietol  ho operovať.

- To ste ma teda dorazili. - a pobral som sa domov. Bol to môj najsmutnejší návrat k mojim blízkym, k rodičom. Do nemocnice som sa musel vrátiť ešte v nedeľu. Celý čas som rozmýšľal nad Ondrovými slovami. - Majú ma na muške. Mafia ma zabije. Po Dagmar som na rade ja. -

Otvorím bránu a vojdem na cintorín.

Je jar všetko rozkvitá, i spomienky na minulosť. Prejdem pomedzi hroby a verím , že každá bolesť má zmysel. Svet bez bolesti neexistuje. Pristavím sa pri Daginom hrobe, zapálim sviečku a pomodlím sa za Dagmar, za jej večný odpočinok, potom prejdem k Ondrovmu hrobu, rituál zopakujem. Zapálim sviečku a so zloženými rukami sa opäť  modlím. Po ľavej strane náhrobného kameňa zbadám psa, leží a hľadí na mňa, akoby i on pociťoval bolesť za všetkých. Postaví sa na zadné a zabreše, ľahne si a s pokojom položí hlavu na zem. Pomaly odchádzam, ešte sa pozriem na psa a poviem.
- Tak stráž, Ondra, veľmi to potrebuje! Pes, akoby pochopil, zabreše a leží ďalej na zemi. Zatváram bránu, akoby sa uzavrela ďalšia kapitola môjho života. Kráčam ulicou, naposledy sa obzriem za seba, slza sa mi skotúľa po oku. V tej slze je povedané všetko.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?