Osudné stretnutie / ešte raz prepracovaná poviedka na tento deň /

Autor: Gabo Németh | 31.3.2013 o 9:46 | (upravené 4.4.2013 o 6:10) Karma článku: 7,62 | Prečítané:  190x

Každú chvíľu má prísť. Je nedočkavý, vlastná koža mu je v tejto horúčave akosi tesná. Lúče mu pražia tvár, až sa z neho leje pot. Takéto horúčavy neznáša. Je neskutočne horúco, pomyslí. Sú okamihy, čítané ako z veľkej knihy, ktoré jednoducho nevymyslíš. Je to sám život.

 

Vibrujú v ňom zvláštne pocity,  sám sa v nich nevyzná. Stojí a čaká, v ruke drží ružu, túto chvíľu si predstavoval tisíckrát, stokrát si ju premietal. Aká vlastne bude? Otázka visí ako slnko na oblohe, dlane sa mu potia, čo cíti v danej chvíli  sa dá ťažko vypovedať. Tridsaťpäťka na krku a odrazu  nečakane hľadíte vlastnému osudu do tváre. Tak veľa môže zrelý muž stratiť, ale i získať.

-Naozaj aká bude? - Pozrie   sa na hodinky,  je čosi  pred pol desiatou. Je horúce ráno, dusný, sparný deň, taký ešte nezažil. Rozopne si golier na košeli, neznáša tieto  horúčavy. Jeseň je  jeho obdobím, ktoré má rád. Miluje jesenný  dážď, Fellini filmy a prežitý, čistý ľudský cit menom láska. Rozmýšľa, že by také čosi bolo iba vo filmoch na každý deň pred obrazovkou? Konečne. Vlak prichádza. Dvere sa otvoria, zbadá ju. Pozná ju podľa fotky, ktorú mu v liste poslala. Tri mesiace dopisovania, o tisíc korunovom kredite na mobile ani nehovoriac, konečne sa  stretnú. V listoch sa zdala tak krehká, zraniteľná, presne ako on. V láske nemal nikdy šťastie, v tomto smere bol večný smoliar. Jeho starý otec  mu často vravieval. - Ako si ustelieš, synak, tak budeš spať. - A mal pravdu. Šťastie závisi od človeka, ako správne ho uchopí do rúk, v tom si bol istý a skalopevne presvedčený, akože je chlap so srdcom na správnom mieste .

Vystúpi z vlaku. Usmeje  sa, má pekný úsmev, akoby sa usmievali i jej oči. Je  neskutočne krásna. Toľkokrát si predstavoval túto chvíľu, teraz  je konečne tu. Hľadí sympatickej mladej dievčine  do tváre, má pocit, akoby sa mu sama prihovárala. Vošla som ti do cesty, aby si bol šťastný. Srdce  mu bije ako zvony, sám nevie, ako  z neho to napätie odrazu opadne, z ničoho nič. Slová  sa z neho len tak sypú. Je  rád, neskutočne šťastný. - Som, Sabina. -  predstaví sa kráska.Z jej pier vychádza nežnosť,  akási ženskosť, samá  o sebe, o ktorej toľko sníval.- Peter,  - povie a silno ju objíme. Do tohto objatia dáva veľa, všetko. - Objím ma ešte raz . - povie Sabina.Tak predsa..., pomyslí si a neprestáva na ňu hľadieť ako do zrkadla. Veď vracať sa celých deväť rokov do prázdneho jedno- izbového bytu, kde ho vítajú holé steny, televízor, rádio, je viac než deprimujúce.Silno ju objíme ešte raz , skloní  mu hlavu na jeho plece.

Je  rozhodnuté. Štastie prišlo vpravý čas.

Keď kráčajú hore po schodoch, otvorí dvere do svojho bytu, akoby doň vpustili obaja  slnko, ktoré navždy pochovalo jeho vlastnú minulosť, tak vzdialenú a predsa tak blízku. Chvíle strávené v nemocnici, tie neskutočne  dlhé dni, keď mu lekári nedávali  najlepšie prognózy na zlepšenie zdravotného stavu. Akoby to bolo dnes, keď mu po jednom rozhovore v noci, keď nedokázal zaspať, primár povedal.

- Máte vysokointelektuálnu chorobu. Môžete byť na seba hrdý, že  Boh vás ňou obdaril. -

Túto vetu si zapamätal na celý život. Pochopil ju až neskôr po rokoch. Vtedy si myslel, že primára pretrhne a jednu mu vrazí. Neskôr, keď zistil, že Škvorecký  je primár, človek, ktorý každému pacientovi chce iba dobre, tak upustil od svojho  pästiarskeho súboja. Aj tak by skončil v remeňoch priviazaný k posteli, a to by bolo preňho ďalšie poníženie.- Pán primár, ale úprimne  povedzte, aké sú moje vízie do budúcna,čo sa týka mojej choroby ? - Primár sa hlboko zamyslel, zložil z očí čierne okuliare a vážne povedal. - Študujúc vašu diagnóza, aj s poznatkom, čo za detstvo ste mali, prichádzam, jednoznačne k záveru. Potrebujete lásku, veľa lásky. Viem, je to pre vás ťažké, ak máte otca alkoholika a túžite po obyčajnom pohladení. Pritom dostávate pri jeho alkoholických exesoch iba bitku. Znie to ako z rozprávky od Pavla Dobšinského, ale vás zachráni jedine láska, buď otcovská, alebo čistá, partnerská láska. -

Peter sa zamyslel.

- Vďaka vám za úprimnosť, pán primár. -- Viete, schizofrénia nie je chrípka. - dodal primár.

Otvorí dvere a naznačí, aby vošla. Nesmelo sa rozhliada. Vidí jej na očiach, že sa jej byt páči. Peter pustí nesmrteľný sľaďák od skupiny Scorpions. Byt zaplavuje príjemná melódia. Všimne si, Peter je iný ako ostatní muži. Začína rozprávať o výtvarnom umení, o farbách o technike maľovania, až nakoniec prezradí, že sám maľuje. Potom jej ukáže svoje obrazy, napriek všetkej tej bolesti, čo Peter prežíva, sú naozaj ojedinelé, hýria farbami, doslova na plátne ožívajú.Jeho život je jeden veľký obraz bez rámu.

Prisadne  si k nej bližšie, silno ju objíme a spýta sa.

- Túžiš, potom, po čom ja ? - S neodolateľným  šarmom, akým môže prikývnuť žena, noblesne prikývne. Rozumie jej reči, pozrie  sa jej do očí, čímsi ho priťahuje, ani sám nevedel čím, ale je ako magnet. Zablúdi pod jej tričko a túžobne zavzlyká. V to poludnie sa milujú po prvýkrát, ale ako o život, do milovania vložia všetko: nehu, vášeň, dotyky, ktoré  ich tak zblížili. Je  to film? Alebo skutočne realita vystrihnutá, akoby zo života, Peter  je najšťastnejším človekom na zemi, šťastný a opojený láskou ako droga, ktorú mu Sabina v to osudné poludnie mohla dať. Keď im srdcia vytriezvejú a on ju v Evinom ruchu objíma, bozkajúc po tvári, tíško povie.- Som šťastná a chcem v dobrom i zlom  stáť  po tvojom boku!  Raz chcem mať s tebou dieťa, len stebou, Peter. -

- Milujem ťa, Sabina! - zovrie mu  hrdlo najviac sa v danom okamihu nezmôže. Ani to nie je treba, tieto Sabiniine slová nepotrebujú  komentár. V tej chvili pochopí, našiel to, čo tak dávno hľadal. Spomenie  si na primára Škvoreckého a jeho slová.

- Vás vylieči iba láska. - Pozrie  sa na Sabinu, odkryje jej prsia, sú tak nádherné, sú naozajstným skvostom, lahodné pre jeho oko. - Buď tak odhalená, si neskutočne krásna. - dodá. Vstane a zo stola zoberie  maliarskú dosku, v ktorej má vždy pripravený výkres, pripraví si ceruzku a namaľuje ju. Pózuje  mu ako pravá modelka, také, čosi Sabina ešte  nezažila, ale je nesmierne  rada, stala sa modelom pre muža, ktorý ju miluje úprimne srdcom , naplno a čisto, bez falše a pretvárky, takú aká je. Obdivuje ho , žasne  nad ním. Petrova ruka s ceruzkou sa kĺže po výkrese, je  to ruka profesionála, slovom  Peter je profík, je naozajstný umelec. Keď  je obraz hotový , podá jej ho do ruky. Sabina mu pohladí dlane, cíti ich drsnosť, zároveň, akúsi bezpečnosť a istotu, ktorú pri Petrovi pocíťuje po prvýkrát. Dotkne  sa jeho dlane a slová, ktoré jej  adresuje, sú hotovým balzamom na jeho dušu. - V tom obraze sú naše sny, ktoré nikdy nespálime. - vyjde z Petrových úst.

- Nikdy! nikdy! Lebo ťa mám neskutočne rád, Sabina moja. - Pochopila, našla to ho pravého muža. A on môže konečne povedať, miluje a je milovaný. Ktosi ho potrebuje a stojí o neho ako o partnera, ako o muža. Mysľou mu preblesknú slová. - Vás zachráni jedine láska, čistá a úprimná láska.  - Je tak šťastný. Pritom stačilo tak málo. Dúfať a veriť na zázrak.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?