Babenkin ruženec

Autor: Gabo Németh | 29.6.2013 o 7:24 | (upravené 1.7.2013 o 4:03) Karma článku: 11,44 | Prečítané:  241x

V izbe bolo zvláštne ticho, akoby sekerou zaťal kat, taký večer som teda nečakal, ale čo povedať? Bol uplakaný február. Za oknami sa  svietil dážď kvapkami, zachytil so ho hľadiac na okno cez záclony, na ktorých, akoby spal minuloročný sneh. V tom okamihu som si spomenul na oslavu starkiných narodenín, boli presne pred rokom, sadli sme si za spoločný stôl a opäť bola spolu celá rodina. Starká oslavovala sedemdesiatpäťku.

Práve som sa zahľadel na ňu, ležala na posteli, ako keď zvykla cez poludnie oddychovať. Tentoraz  ležala v bolestiach so zloženými rukami v tichú modlitbu. Milovala Boha, rada sa vždy k nemu prihováral, mlčala so zavretými očami a okolie okolo seba ani nevnímala. Modlila sa k Bohu, v tejto chvíli ho potrebovala veľmi. A verte, potrebovali sme ho všetci.

Babenka bola kedysi neustále čiperná a veľmi pracovitá, nikdy nevedela obsedieť na jednom mieste, vždy niečo musela robiť a hlavne musela sa rozdávať do poslednej omrvinky. Pri pohľade na ňu som videl pred sebou čas, keď vešala záclony na oknách, každú sobotu raz v mesiaci. Prichádzal som k nej ako jej najstarší a najmilší vnuk, len tak na návštevu, pozrieť sa na  svoju milovanú starkú.

Keď sa už  zo sobotných domácich prác unavila, sadla si na stoličku oddýchnuť si. Potom  si pre seba urobila bezkofeínku / kávu bez kofeínu /, a mne namiešala za pohár citrónovej vody. Bola to citronáda, ktorú zmiešala s trocha citrodeka, pridala štyri kávové lyžičky kryštálového cukru a k tomu vytlačila trocha citrónovej šťavy z citróna. V horúcich letných dňoch to bola priam vítamínová bomba proti smädu. A keď mi mohla vyvárať parené buchty, francúzske zemiaky, alebo iba obyčajné tvarohové halušky, ku ktorým opražila trocha slaninky? tak Bola tou najšťastnejšou starou mamou na svete. A ja som žiaril šťastím ako smaragd v tráve. Bol som rád, že som na návšteve u starej mamy, tie soboty doobeda u starkej som nesmierne miloval.

V ten deň bol osudný večer ako vykrojený z tmy. Bolo ticho, tak zničujúce ticho,  srdce mi bilo ako zvon pre nedeľnou omšou. Cítil som ho až v sluchách, mal som  neskutočný pocit v hrudi. Šlo  ma roztrhnúť. Oči sa mi tlačili z jamôk od bolesti, prežíval som ju intenzívne s veľkými emóciami Nedokázal som, ale  plakať. Nikdy  neplačem, iba sa hlboko zamyslím a vnútorne sa trápim. Nepríjemný tlak v hrudi neustával, srdce mi bilo na poplach. Veď vidieť ako Vám pred očami zomiera vlastná stará mama, je pocit veľmi ubíjajúci ako čas, ktorý nezahojí žiadna spomienka.

Na okamih som sa zahľadel na obraz, ktorý visel nad posteľou. Starkej ho kedysi darovala jej  mama, moja prastará mama, aby Boh doniesol do jej domu šťastie a lásku, keď začínala žiť s mojím starým otcom. Toho som nepoznal, pretože zomrel v roku tisíc deväťsto šesťdesiat  deväť, keď som sa ja narodil.

Hľadím na obraz nad  babenkinou posteľou : Sediaci Kristus na skale rozmýšľa, podopiera si tvár rukou a pozerá  na nočnú  krajinu  blikajúcich svetiel. Noc ponorená do tmy dávno pochopila, kto je ten pravý Pastier pre všetkých. Z ľavej strany popri kľačiacemu Kristovi sa pasú ovečky, zem je uveličená. Kristus stráži v túto nočnú hodinu všetkých. Z obrazu žiari akási spokojnosť Krista všetkých na obraze, i tých, u ktorých sa v diaľke dole svieti. U ľudí v domoch, ktorí majú blízko k Bohu. Stará mama odrazu otvorí  oči, ten smutný pohľad mám pred sebou i po rokoch, zapamätal  som si ho navždy. Nadýchne sa, uprene sa na mňa pozrie a spýta sa .

- Syn môj, zomriem, však? -

Čo mám v tej chvíli povedať ?  Žene, ktorú si vážim ako chlieb na nedeľnom  stole, ako tichú modlitbu  v srdci, ktoré krváca.  -  Nie,  babi,  nedovolíme ti zomrieť, nie, budeš žiť. - Viem, že klamem a moja babenka si je toho vedomá. Nadvihne sa,  podoprie si vankúš a vystrie mi ruku, chce mi čosi povedať, nemá však síl. Bezmocne mi hľadí do očí, akoby v nich zomierali  studne bez vody, ktorých sa nedovoláš. Posledný jej nádych  - v tom jej  klesne hlava na plece. Vyjde z nej boľavý vzlyk, akoby prosila o pomoc Boha, zvrátiť všetko späť, aspoň na chvíľu. Sú okamihy, ktoré sa, ale v živote nedajú zvrátiť. Prichádza čas posledného pohľadu,  čas navždy rozlúčiť sa, odísť k večným brehom, kde číha  smrť.

Ešte  raz  jej nádych, pokus zvrátiť všetko späť. A starká zomiera.

Je 29. február roku 2002.

Ten deň - pohreb starej mamy, bol najčiernejší deň v mojom živote.  Mama som nikdy tak nevidel plakať. Nikdy. Bolo jej nevoľno,  tak zlé, že ju otec musel podopierať. Pozrel som sa na oblohu a pýtal sa ho.

- Prečo Bože, prečo Pane! Prečo na ľudí spúšťaš smrť? Nie je na svete dosť bolesti i bez nej? - Obloha mi jasne odpovedala. Začalo pršať. Pršalo všetkým z očí, ktorí stáli nad hrobom  našej drahej babenky, ani jedno  oko neostalo suché. Stál som pri bratrancovi a pri mame, o mamu som sa veľmi bál, vedel som, že prežíva veľkú bolesť, nechal som ju prežívať do poslednej slzy. Ondro iba sklonil hlavu nad otvorený hrob a smútil, ako ostatná  rodina pri hrobe. Už vie, pocítil mladý na vlastnej koži ako odchádza človek.

Tak odišla moja starká, najdrahšia babenka, ktorú sme milovali nado všetko.

Ondrík, ja ho tak volám, je mladší odo mňa o šesť rokov, mám ho nesmierne rád. Nechal si  po pohrebe našej starkej  jej ruženec. Bol už zasnúbený a s priateľkou Renátou, chystali svadbu. Bola to je prvá vážna  láska. Ja som si nechal jej hrnček, z ktorého si  babenka robila kávu. A vždy, keď  si na ňu spomeniem, spomienka  bolí, až mi srdce trhá  na mraky.

/  po dvoch rokoch u bratranca Ondra /

Sedím na gauči popri moje priateľke,  opäť hľadím komusi do očí, tentoraz s láskou a nesmiernym šťastím. Túto chvíľu si vychutnávame všetci. Priateľka je šťastná, ja tiež, veď naša rodina sa rozrástla o ďalšie člena rodiny. Sme s Denisou na návšteve u svojho bratranca. Ten stojí pri stole, v náručí drží svojho trojročného syna. Ondro sa stal oteckom, konečne zavítala do našej rodiny radosť. Stal som sa strýkom. Priateľka si vychutnáva tento okamih, objíme ma, chytí ma za ruku. Viem i ona túži po dieťati a veľmi, až jej z očí vyhŕknu slzy. Jej túžba po dieťati je veľká, tak ako moja. Osud však k ľuďom býva neprajný a človek nemôže mať všetko.

Prichádza Ondrova žena s táckou v rukách, nesie nám občerstvenie, kávu a čosi proti smädu. Pokiaľ káva vychladne, poprosím bratranca, aby nám dal  svojho syna na ruky poláskať sa s ním. Dieťa je zázrak, uvedomujem si to v plnej miere a tak isto i moja priateľka. Renátka a Ondro sedia miešajú si kávy a mlčia, nechajú nás vychutnávať tieto okamihy. Držím malého Ondríka v náručí, pritúlim sa k nemu,  zložím jeho hlavičku na moju hruď, cítim jeho dych. Som tak šťastný. Potom si Ondríka zoberie na ruky priateľka a mojká sa s ním. Ondro a Renátka sú dojatí, usmievajú sa bolestne cez slzy. Sú radi, že sa stali rodičmi, ale bolí ich, že nám tento osud nebol dopriaty. Káva na stole  pomaly vychladne, popíjame ju a rozprávame sa. Je nám tak dobre, cítime sa u bratranca vynikajúco. V obývačke vládne pohoda, šťastie a láska, tá je podstatná, nič iné v tejto chvíli. Na stole zbadám Kristov obrázok a naň položený ruženec, spoznávam ho, je to babenkin ruženec, ruženec našej starkej. Ondro zbadá, že som si ho všimol a povie s pokorou, so spomienkou na starú mama, trocha zosmutnelo.

- Áno, Gabi, je to babkin ruženec. Renátka by ma bez neho ani nechcela.Túžila, aby som Boha nosil tu vo vnútri, a rukou ukáže na svoju hruď.  - Chápem ho čo chce povedať, chápe ho i priateľka, obaja sme veriaci. -  I syna budeme vychovávať v tomto duchu. - doloží. Ondrík, ktorý na ďalej v priateľkinej opatere veselo džavoce, sa odrazu s chuťou rozosmeje, akoby  pochopil, že práve o ňom je reč. Zložím zatiaľ šálku kávy od úst, káva je výborná, milujem ten zázračný mok,dodáva silu a energiu, nedokážem bez nej existovať. Chytím na okamih do ruky babenkin ruženec, dotknem sa ho z každej strany, čosi vo mne ožíva, je to spomienka na starkú. Ondro sa na mňa pozrie a mlčí, mlčíme na chvíľu obaja. Tomuto dialektu nemej reči rozumieme iba my dvaja a ukrižovaný Kristus, ktorý sa pozerá na nás z obrázka. Dialektu  reči plnej bolesti , ale i veľkej lásky zároveň.

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?