Príbeh nad Hronom

Autor: Gabo Németh | 30.8.2013 o 13:22 | (upravené 2.9.2013 o 11:31) Karma článku: 5,64 | Prečítané:  207x

Pamätám si ako  siedmak základnej školy som sa spoznal s dvoma vojakmi na základnej prezenčnej službe. Písal sa rok tisíc deväťsto osemdesiat jedna. V neďalekom Bieli pri Čiernej nad Tisou boli v tomto čase vojenské kasárne. Mama vtedy  pracovala na vtedajšom mestskom národnom výbore ako matrikárka, ktorej prináležalo starať sa a o rozvíjať kultúru v meste. Taktiež  sa blížili oslavy SNP a trebalo pripraviť kultúrny program pre občanov mesta v tedajšom ešte fungujúcom kine.

Voľba padla tento rok pozvať vojakov a za recitovať recitačné pásmo o boji SNP. Zavolalo sa na vojenský útvar Biel pri  Čiernej nad Tisou, aby poskytli dvoch vojakov, ktorí majú recitačné schopnosti, trochu blízko ku kultúre a program sa mohol začať realizovať.

A tak sme spoznali dvoch skvelých vojakov, a neskôr  skvelých kamarátov, za ktorých by som i po rokoch položil ruku do ohňa, Joža Bónu a Petra Kocúra. Neskôr ich naši pozvali a vo voľných chvíľach chodili k nám. Stali sa akýmisi našimi rodinnými priateľmi. Jozef  krásne maľoval, a vlastne on bol prvý kto vo mne objavil talent vyjadrovať sa farbami. Taktiež sa venoval sa venoval amatérskemu  sochárstvu vo voľných chvíľach zhotoval sochy, vylial do brondzu i podobu tváre vlastného otca. Peter, ten bol taký zlatý smejko, úsmev z jeho tváre nikdy nevymizol, stále sa usmieval. Peťo mal zas veľkú záľubu v knihách, rád čítal. Neskôr nás ako rodinu pozvali na prázdniny k ním. Najprv sme šli do Novej Bane, kde býval Jozef, môj i dodnes skvelý kamarát, ktorý mi ilustroval môj básnický debut Za súmraku. Ten na Poetickom Trebišove 2003 získal prvé miesto, / ako i ostatné moje ďalšie básnické zbierky Slnko nad básňou a Rodinný album. /

Prvé čo má cestou vlakom upútalo bola krásna príroda v okolí rieky Hron. Každý deň som chodil dole k brehu tejto mohutnej rieke a pozoroval ako tečie dolu prúdom. Bol to pre mňa fantastický zážitok. Silný vietor zhadzoval konáre stromov a v neskutočnom víre vody ich unášal. Bolo to divadlo, na ktoré som sa vedel pozerať dlhé hodiny, a vždy som na tejto krásnej rieke, akým Hron je, objavoval vždy nové a nové zákutia, o spoločných rybačkách s Jožom ani nehovoriac. Boli to zážitky a dodnes ostávajú  na celý život.

Posledný týždeň Jožo rozhodol, že pôjdeme k jeho známym, ktorí bývali v blízkosti Hrona. Neskutočne som sa tešil a právom. Zažil som čosi  nesmierné, čo rezonovalo v nás veľmi dlho. Dopredu sa Jožo ospravedlnil, keby jeho kamarát občas sa správal divne, aby sme to prepáčili, ale v SNP zažil čosi, čo ho poznačilo na celý život. Tešil som sa na  tohto človeka, a treba povedať bol to vzácny človek s veľkým rozprávačským talentom, mal v sebe akúsi ľudskosť a charizmu zároveň. Dlho sme sa rozprávali, starký vytiahol slivovičku a každý bez urážky ju musel ochutnať. Bola to domáca slivovica, a veľmi silná, až mi jazyk pálil ako oheň. Samozrejme okoštovalo sa z nej akurát na kalíštek, či za dva, ináč by nám žalúdky slivovica rozpálila.

Dedko sa usmieval a bol rád, že každý sa tu cíti dobre. Opekačka dopadla dobre, pomaly sa zmrákalo, a pán domu nám nedal pokoja, aby sme sa šli pozrieť  záhradu, kde rastú  jeho slivky. Bol na ne hrdý, staral sa o ne celý rok a výsledok boli kompóty, ktoré tetka zavarila a  on sa postaral o to, aby pálenô a tuhô boli vždy na stole. Páliť domácu slivovicu to bolo jeho. Čo ma nesmierne zaujalo na ľudí z okolia Hrona bolo to, že boli  nesmierne milí, dobrosrdeční k hosťom a ku všetkým. Až som mal pocit, starký popri mne je môj starý otec. Keď sme prechádzali posledným stromoradím,  starý pán podišiel k jednému stromu, pohladil ho a symbolicky pobozkal. Povzdychol si, do očí sa mu vtisli slzy a rozplakal sa. Plakal ako dieťa, nedalo sa ho zastaviť, až Jozef k nemu pristúpil  povedal .

- Už je dobre Janko, kamarát môj, poď sadni si a rozprávaj. -

- Zabili ich, zastrelili ich.  Podlí Nemci, fašisti. Vyvraždili ich. -

Pán domu si sadol na peň vyrúbaného statného stromiska a začal rozprávať, bolo vidno, že sa mu uľavuje. Sadli sme si okolo neho a s otvorenými ústami sme počúvali jeho príbeh. Mal som pocit, že ho prežívam naplno, na chvíľu som sa stal jeho  súčasťou, ku konci, ktorého každý z nás mal slzy v očiach.

- Píše sa rok tisícdeväťsto štyridsať štyri. Je hlboký jesenný podvečer. Mráz pod nechtami, vymŕzla zem a ťažký terén po daždi. Samé blato, ktoré sa zarezá pod kolesá vojenskej jednotky armádného generála Ludvika Svobodu, práve ho nesiem k nám.  - začína rozprávanie muž, ktorého Slovenské národné povstanie poznačilo natrvalo a vzal mu takmer všetko.

- Áno, bol som osobný šofér Ludvika Svobodu. - a  muž pokračuje.

- Dlho sme neboli doma, naše domovy sa na chvíľu stali hory, ktoré nás prichýlili. Povstanie potrebovalo každého chlapa, tak som sa šiel prihlásiť. So Svobodom sme si rozumeli hneď od začiatku : spoločné názory na vec, oddanosť a šikovnosť mojich rúk, ktoré dokázali ovládať volant. Vracali sme sa, tešili  na večeru, ktorú nám mama pripravili. Poriadne jedlo sme nemali v ústach, iba ak zemiaky v pahrebe, s kyslým mliekom, ktoré nám občas doniesli chlapi  v ruksakoch, no viac sme sa tešili na buchty, ktoré mama upečú. Vedeli, že prídeme, dali sme im vedieť.  Šli sme dlho, cesta bola  príšerná, skoro sme sa dvakrát  vyvrátili, no Boh stal pri nás. Sto metrov,  neďaleko od nášho sadu sme čosi zaregistrovali.

- Zastav Jano! - povedal mi  Svoboda.

-  Pozrel som sa dopredu. Začal padať dážď,  hmla sa akosi dvíhala, bola zlá viditeľnosť. Videl som oproti nám na niekoľko sto metrov strom a  okolo nich stojacich usmiatych vojakov. Jeden mal okolo pleca samopal  a ukazoval  kdesi smer doľava. Všetci sa usmievali.

- Stalo sa niečo! Naši. Dávajú znamenie! Obzrime si to! - povedal Svoboda a ja som jeho rozkaz počúvol. -

- Vystúpili sme a obišli strom. Nič. Vtedy sme zbadali, že sú to živé terče, už hodný čas mŕtvoli, ktoré boli povrazom priviazané o strom. Ich tváre boli vysušené slnkom, takže z diaľky sa zdalo, že sa stále usmievajú. - Pozor Pasca! -  povedal som.

- Nastačil som dopovedať, keď sa tí skurvení Nemci  vyrojili ako muchy na hnojisku. -

- Armádny generál Svoboda. -  Ludvik vybral legitimáciu. Ludo bol správny chlap po dvoch týždňoch som si s ním potykal, boli sme kamaráti a vedeli sme, že jeden na druhého sa môžme hocikedy spoľahnúť. - Nič nepomohlo.

- Gestapo. Hai Hitler!- zahailoval  nemecký poddôstojník. Tí čuráci sa smiali ako pomätení. - Odrazu vyšla nemecká posádka a traja nemeckí oficiéri v nej. To je koniec, úniku nebolo. Rehotali sa a do popuku.

A kam , kam?  -  spýtal sa nemecký dôstojník, vyzeral ako doga, ktorá cíti stopu.

-A čo ťa do toho.  - odvrkol som. Skoro som mu pľuvol do ksichtu.

Udrel ma. Tá sviňa ma udrela. Horná pera sa mi rozťala tiekla mi krv. Vedeli sme, že je zle.....,

- Ideme domov.  -

- Aj my s vami. - ten fašistický hnusný smiech z ich plesnivých húb neprestával. Museli sme nastúpiť do svojho vozidla a ísť. V závese sme mali nemeckú jednotku a Nemec, ktorý si sadol vedľa mňa mi sústavne držal zbraň pod krkom. Nepríjemná cesta domov. Čo nás čaká modlil som sa v duchu len, aby naši neboli doma, lenže oni nás očakávali. Tí nemeckí hazli nás museli sledovať. Vošli sme do dvora. Skríkol som.

- Utečte!. Z domu však vyšla malá päťročná Vierka, sestrina dcéra a brat. Mama a otec stáli na priedomí . Nebolo úniku. Z kuchyne rozvoniavala zemiaková polievka a buchty, mamine buchty. Dvaja  Nemci nás  nás strážili, ostatní  vošli do kuchyne. Sadli si za za stôl a z našeho žrali. Svine jedne. Hýrili smiechom, rehotali sa a jedli do sýtosti. Tatko doniesli víno, zachraňoval situáciu.

- Pekná dcéra, pekná, vyceril poza zuby nemeckí fičúr a napchával sa.

- Sestra! povedal som rázne. Nie, aby si sa jej dotkol! -  zráznel som.

Páni sa bavili, jedla už nebolo, víno sa minulo, no zbrane boli nabité. Zvečerievalo .

- Achtug!  - povedal nemecký dôstojník, ktorý si pred chvíľou utieral tie svoje mastné paprče a vystrelil do vzduch. Vedeli sme je zle. - Zo - ra - diť. Všet -ci  zo - radiť i die - ťa. A - k  - s  - tro - mu.

- Vierku  nie! - mamka zaplakali. Vierku nie! -

Apík si kľakol na kolená, oficiérovi bozkával ruky, ponížene prosil, aby to nerobili.

Zaznel výstrel, ešte jeden.

- Zo - radiť . K -  stro - mu. - Všet- ci.

Naprv vyšiel, otec, potom brat,

- Sestru nie ani Vieročku nie! - reval som ako zbesilý šakal.

Nemec ma buchol po tvári. Spadol som na kolená. Pozrel na oblohu a prosil Boha, aby pomohol. Asi to bolo osudom súdené. Nemci namierili  a strieľali. Do jedného všetci popadali ako sťaté stromy. Vyvraždili moju rodinu. Zabili apíka, mamku, brata, sestru i  malú Vierku. Zabili ich. Zabili. -

A  starec plakal, plakal veľmi. Potom sa rozpršala obloha a slnko pomaly zapadalo za horizont. Čo si v ten deň zapadlo aj nás, tá bolesť v srdci, ktorú do dnes cítim a nechcel by som ju opäť zažiť. Pamätám si oči starého pána, už v nich nebolo miesta pre slzy, akoby volali. Vráťte mi rodičov, vraťte  blízkych, ktorých som mal tak rád. -

Večerom a celým  Hronom vôbec  sa niesla táto zvláštna  ozvena. Dážď bičoval oblohu, v tej chvíli sme si akosi viac uvedomili čo pre nás znamená rodina a naši blízki. A najviac  z nás to vedel náš hostiteľ, ktorý úzkou cestou kráčal s nami do svojho domu, kde ho okrem manželky nikto nečakal. A možno... stará slivka, ktorá tento príbeh počúvala vrúcne s tichým dažďom v popredí už chladného večera a so všetkým súhlasila, s neskutočným príbehom na tento deň.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?