/ po prebudení z bezvedomia,
po návrate z nemocnice /
Obesený mesiac bez perspektívy,
so slučkou na krku ,
pláva cez modré Benátky
a noc je kolískou medzi hviezdami,
v ktorej vietor dávno zaspal svoj čas.
To ticho, keď zo sĺz prší soľ
a nebom nad hlavou je Boží chrám.
Sú noci, sú rána, tak veľmi pŕchkavé,
keď báseň sa namočí do pera od atramentu
a zaleskne sa v mojich stopách tisíckrát.
Vyzutý zo spomienok hľadím cez okno,
na záclonách zakvitol vlaňajší sneh
a jeseň sa vystrela ako Kristus na kríži.
Zvláštny to pocit,
keď vlastné srdce trhá na mraky,
je deň, je noc/s tebou bez teba /, Pane,
a ešte ďalšie iné smútky.
Na husliach zastala melódia,
na pol cestek husľovému kľúču,
ktorým otvorím raz všetky brány,
rozpoviem ti, Pane, svoj príbeh
a ty ma príjmeš za svojho syna
ako mnohých iných predo mnou.
Všetko rozdýcham ako nedopísaný papier,
utonú vo mne všetky túžby na dlani.
Nebo sa rozsvieti ako Andersenova zápalka,
v ktorej plameň zomiera
a ja pochopím, tu niekde sa začína v nebi raj.
