/ pamiatke starej mamy /
Na záclonách zadriemal sneh biely,
tie kedysi prali ruky mojej starej mamy.
Srdce mi trhá na mraky - bolesť velí,
len Boh tú pravú silu dá mi.
Keď zo všetkého ostanú slzy
a včerajšie smútky utkané z hodvábu zašera,
a každá spomienka veľmi mrzí.
Báseň si našla cestu ku krížu zvečera.
Nad hrobom príbeh kameň rozpráva,
oči sa lesknú - iné bolesti a dlaň zovretá.
Sú iba poslednou úctou k žene - zvláštna rozprava.
Jeseň za oknami listy, svoju poštu zametá.