Prvé Vianoce bez starej mamy
/ venujem mame /
V nedeľu pri stole hniezdime ako vtáci,
z hviezd na oblohe prší biela soľ.
Sneží nám ako mŕtvym po kremácii.
Naše túžby zhasli na plameň, na popol.
Zvony sa za súmraku spovedajú nebu,
je mrazivý tichý podvečer, niet sa na čo hrať.
Na stole iba omrvinky sa túlia k chlebu,
všetko je cool, až na to, že pieseň je starý kolovrat.
Opäť nám ktosi veľmi, až miestami boľavo chýba,
tie koledy starej mamy, pri stole i ona sama.
Pastier z diali svoju bolesť skrýva,
teraz viem, sú odchody bez návratov - to sa stáva.
Sú prvé sviatky bez starej mamy, nepočuť jej hlas.
Iba mama vie, prečo plameň sviečky slabučko dohára.
Otec rozkrojil jablko a vyriekol prianie ešte raz....,
iba mráz na oknách, smutný prípitok a bolesť na dno pohára.
Iba raz mať pri stole našu starú dobrú mamu,
počuť jej prenikavý, krásny spev, vianočné koledy.
Ovečky na nebi majú už vystlanú slamu.....,
sú Vianoce bez starej mamy ako teraz, ako vtedy.....
Z rodného domu
Tráva i po rokoch nahodí svoj
zelený chevrolet.
Zakuklím sa do spomienok
ako motýl Admirál.
Zachytím splašený vietor v očiach,
v ten čas, ženúci sa k brehom,
ktoré priviali roky
vo vlastných šľapajách.
So stiskom kľučky na dverách,
spočítam vlastné letokruhy.
Dávno zvráskavel v nich čas.
To je tá správna cesta,
prísť k vlastnej jesene,
na ktorej vždy platím
za životnú múdrosť.
Dotknem sa vlastných brehov,
ako pod oknami zašlý starý strom.
Priznám prvé striebro vo vlasoch
a bezradne ostanem stáť
ako môj rodný opustený dom.
Báseň na nedeľu
Nad ránom,
v záhrade svojou krásou
odkryli sa chryzantémy.
S perom v ruke pri stole
rozmýšľam
a púšťam sa do ťažkej témy.
Svet je dávno po záruke.
Aký sme ho chceli mať,
ostáva snívať iba.
Zmenili sme ho my,
to je náš údel, naša chyba.
Láska sa akosi
z našich sŕdc vytratila.
Ako vták, ktorý vyletel
z koruny stromu,
keď oči sa chceli smiať,
no nakoniec plakali.
Ostala iba bolesť
ako na brehu stará dávna loď.
Strmé skaly opustené nebo kalí.
Ostalo o čo vôbec stáť?
O lásku ako jemný vietor v závane.
Každé slnko raz vyjde na Olymp
a vietor jemne zavanie.
To je tá chvíľa, to je ten pravý okamih.
Žiť pre tento svet, pre lásku,
pre spoločné dlane, na jeden dych.
Jesenná o nás
/ venujem priateľke D. /
Stromy sa modlia na rukách.
Zem bolestivá a miestami
čierna ako noc,
navždy vykrojená z tmy.
Hniezdia v nej zošedivelí havrany.
Jeseň ako hravé dieťa
sa hrá na hru vadí - nevadí.
A ticho sa nesie vôňou lístia
ako ostrý vietor
praská pod nohami.
Dážď zaliaty kvapkami -
zomknuté spomienky.
Nebo sa dvíha nad nami.
A stromy sa modlia ďalej
v tichu za nás, za naše dlane,
v ktorých chlieb nikdy
neostane bez kôrky,
ani naša láska, zrodená ako z kríža.
Skúšaná osudom, osvietenená slovom
do jesenného, sychravého rána.
Boh nehrá s údelom každého vabank.
Iba miluje a večne dáva.
Svitanie
Dve básne a jeden kríž.
Oči zaviate vetrom.
Spomienka,
ktorá tŕpne na perách,
práve ožíva.
Bolesť na jeden kríž,
tak veľmi pálivá.
Tŕň v oku -
svedomie, ktoré bolí,
stále hlodá.
Dve básne a jeden kríž -
Svet stvorený z lásky,
bez akýchkoľvek klišé.
Svet Krista s pokorou k Najvyššiemu.
Pohľad z okna priamo k nebu.
Ktosi za stolom píše.
Dve básne a jeden kríž.
Modlitba zložená v dlani.
Nepokoj v srdci na svitaní.
