Splácam svoj dlh

Autor: Gabo Németh | 11.3.2014 o 9:14 | (upravené 14.3.2014 o 18:29) Karma článku: 4,81 | Prečítané:  144x

/ venujem  mame /

 

Nebo je nedeľný  obrus na sviatočnom stole.

Jeseň vystretá ako Kristus na kríži.

Sú dni plné dažďa a spomienok ako láva.

 

Srdce je trezor na vlastné sny,

v ktorých vždy nájdem ju,

ženu, jedinú....,

 

Sedím a rozmýšľam.

 

Prečo sú matkine ruky vzácnejšie ako chlieb?

Najdrahšie bohatstvo, ktoré som dávno nepohladil,

neobjal, pritom som tak chcel.

 

Osud je kríž, ktorý občas neunesiem.

 

Na dve kvapky Hemingwayovho mora,

zaplaví ma vlastná povodeň.

 

Matkine ruky vzácnejšie ako chlieb.

Byť nimi sýty, teraz vypoviem akurát.

- Mama, mám ťa rád. -

 

A tak ti splatím svoj dlh.

 

 

Odlúčenie

 

/ priateľke D. /

 

 

Tma sa spúšťa

ako výberové  CD Roling Stones.

 

Noc je moja Antlantída bez  teba.

Tvoje pery stratený vesmír na rukách.

 

Mesiac za oknami blúdi

po modrých Benátkach,

až mám z toho srdce na mraky.

 

Opitý tiažou  zvláštnej sily,

verím žiť a milovať na jeden  kríž,

a nikdy nestratiť vlastné sny,

že sa mi vrátiš .

 

Vo vlastných stopách

drieme tma,

rána sú vždy biele,

a slnko stúpa k vrcholu  Mont Everest.

 

Stráca sa vôňa  tvojho tela,

verím, ale,

že sa vrátiš, že dáš šancu žiť,

šancu, znova milovať.

 

 

Ranný príbeh

 

/ prepracovaná verzia básne /

 

/ priateľke  Denise k 12. výročiu  nášho vzťahu /

 

 

Letná noc v obraze mesiaca.

Ráno pred spoveďou? Ešte neklope na dvere.

Iba spomienky vlastná myseľ nestráca,

a tma do nočného svetla vchádza, pomaly, nesmele.

 

Pouličné lampy svietia  naprieč našej ulice,

tykajú si s oblohou, hniezdiac na nej zlaté hviezdice.

Pozorným okom sledujem polnočné dejavú mesta.

Báseň sa usádza na papieri a nehne sa z miesta.

 

Zvláštne je obzrieť sa za seba.

Je báseň v ruke básnika,

ako je opustené nebo bez Boha.

 

A život románom podľa scenára,

ktorý prináša šťastie, ničí, vždy umára.

 

Viem, som občas búrlivé more medzi brehmi,

ver, prosím každému môjmu prílivu.

Držiac ma za ruku myslí vždy na nehu,

a na cestu, ktorá nás iba čaká.....,

 

Noc v zákrute máva na pozdrav a lúči sa.

Konečne svitá.

Nebo si ty, ja a náš osud ....,

je slnko, ktoré ranné perly rodí,

a my žijeme ranný príbeh,

svoju večnú báseň do pohody.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?