Cesta k slovu, cesta k básni, cesta k matke

Autor: Gabo Németh | 2.4.2014 o 10:35 | (upravené 2.4.2014 o 10:51) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  109x

Posledné objatie matky so synomPosledné objatie matky so synomzdroj: google obrázky

 

/ venujem mame /

 

 

Domov sú ruky,

na ktorých  znesieš

i Kristovo nebo,

keď stratíš dávno stratené.

 

Domov je úsmev matky

v srdci syna,

ktorý zloží plameň

do  poslednej  sviečky  na stole.

 

Noc zhasne na dve zápalky

a v dlaniach ti ostane

iba ruža na popol.

 

To je čas čas ísť,

poprosiť hviezdy

nech z nich prší  soľ.

 

Sú vždy túžby,

zlomené krídlami,

sú túžby pár slov na rozlúčku,

keď sa človek lúči s domovom,

kde toľké roky žil.

 

 

Samota

 

Som taký, aký som,

moju pravdu  i vták

nad oblohou  odvanie.

 

Roztiahne krídla

na svojej dlhej púti

a oddá sa svojmu letu.

 

Tŕpka je samota,

tak  zvláštne  chutí.

Vždy bola, bude, je stále tu.

 

 

 

 

Svitanie

 

 

Dve básne a  jeden kríž.

 

Oči, zaviate vetrom.

Spomienka,

ktorá tŕpne na perách,

práve ožíva.

 

Bolesť na jeden kríž,

tak strašne  pálivá.

 

Tŕň v oku -

svedomie, ktoré bolí,

ktoré hlodá.

 

Dve  básne  a  jeden kríž.

 

Svet plný lásky,

bez akýchkoľvek  klišé.

 

Svet Krista s pokorou

k Najvyššiemu.

Pohľad  z okna, priamo k nebu.

A  ktosi za stolom píše.

 

 

Dve  básne a jeden kríž.

 

Modlitba  zložená v dlani

a nepokoj v duši na svitaní.

 

Song o stromoch

 

Stromy s modlitbou na rukách .

 

Zem bolestivá a miestami

čierna ako noc  vykrojená  z  tmy.

 

Hniezdia v nej

zošedivelí havrany.

Jeseň hrá hru vadí - nevadí.

 

A ticho sa nesie ako vôňou lístia.

Oheň praská pod nohami.

 

Deň zaliaty dažďom -

zomknuté spomienky.

Nebo sa dvíha nad nami.

 

A stromy sa modlia v tichu za nás,

za naše dlane,

v ktorých chlieb nikdy

neostane  bez kôrky,

 

ani  láska, zrodená  z kríža,

osvietená slovom do jesenného rána.

Boh nehrá s osudom vabank,

 

iba miluje a večne dáva.

 

 

 

 

Z okna rodného domu

 

Tráva i po rokoch  nahodí svoj

zelený chevrolet.

Zakuklím sa do spomienok,

ako motýľ Admirál.

 

Zachytím vietor v očiach.

Je čas, ženúci sa k brehom,

ktorý priviali  roky

vo vlastných šľapajách.

 

Spočítam vlastné letokruhy,

v ktorých zvráskavel čas.

 

To je tá

zrelá cesta k vlastnej  jesene,

kde platím za múdrosť,

za vlastné  životné  skúsenosti,

v tak neskorý jesenný čas.

 

Dotknem sa

vlastných brehov ako koreňov

pod oknami zašlý, starý strom.

 

Priznám všetky svoje vrásky

a ostanem, bezradne stáť

ako na ulici môj rodný dom.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?