Akoby stromy plakali
v ten Veľkonočný pondelok.
Tráva sypala z rukávov smaragdy
i zvony zmľkli na chvíľu.
Ticho.
Ticho medzi nebom a zemou
a uprostred nad tou krásou Boh.
Zložíš sa do vlastnej modlitby
a prosíš Toho z kríža,
aby strážil bdelým okom
a svoj košiar ako správny strážca.
Pastier správny - ten prapočiatok rodu dávny.
Ten prapočiatok z rodu človeka k bolesti,
tá tisíckrát vyšliapaná cesta,
na ktorej plačú všetky ruže sveta
do vlastnej krvi.
Prví budú poslední.
Poslední budú prví,
lebo to tak chce Boh.
A básnik napriek bolesti
je ráno o pol šiestej
šťastný cez slzy.