Chrbáty lúk
sú príliš smelo zelené.
Tráva sa k tráve túli.
Stačí mať krídla
a čakať na svoj svet.
Vedia o tom svoje i kamene.
Každý kameň na kameni,
každé steblo trávy.
Sú neustále túžby básnikov
kráčať na Olymp.
Mladučká jar o nich spieva,
svoj chorál nenávratnej slávy.
Slávi slovo slávy -
tú večnú cestu ku každej básni,
až k červenému kobercu
k svoje hviezde,
ktorú každý básnik v srdci nosí,
keď vlastnú múzu prosí,
aby ho poézia
do posledného slova oslovila.
Všetky hviezdy jasne vybledli už.
Za stolom sedí muž
a píše do jarného ticha.
Nebo už slnko dýcha.
Je ráno, krásne,
svieže ráno ako zvonce.
Krásne ráno. Teplá jar.