Ujo Pali a hrdličky

Autor: Gabo Németh | 2.6.2014 o 0:00 | (upravené 5.6.2014 o 12:40) Karma článku: 3,85 | Prečítané:  208x

/ venujem skvelému básnikovi, kolegovi a priateľovi v každom  čase Pavlovi Stanislavovi Piusovi. /

   

/ autobiografická poviedka zo života na základe skutočných udalostí. /

 

Vždy som bol odchovaný na knihách. Mal som ich rád, rád som ich čítal a ešte radšej navštevoval kníhkupectva a antikvariáty. Tie dýchali akousi zvláštnosťou. Neviem, ale mali to pravé čaro, ktoré vo mne rezonovali ako v čitateľovi, keď som vchádzal doň dolu po schodoch.  Každý antikvariát  je  bránou k ceste, ku knihám, ktoré som si vážil.  Knihy boli mojím svetom. Mojou nájdenou Atlantídou na každý deň.

Hádam preto máme s priateľkou doma 1.500 kníh, mnoho ich máme v pivnici poukladané v krabici, avšak tie, ktoré potrebujeme, ktorých by sme sa nikdy nevzdali máme doma v dvojizbovom byte. Sme na naše knihy nesmierne hrdí. A práve preto som možno už 23 rokov knihovníkom v malom mestečku na pohraničí.

Knihy sú mojou večnou doménou, tých sa nikdy nevzdám.

K úcte ku knihám ma viedli rodičia, tým najviac môžem ďakovať, že som si získal k ním vzťah. Vždy keď si nejakú kúpim predstavím si autora, ktorý ju písal. Potom si sadnem k stolu a čítam ju. Najviac mám rád poéziu, klasikov, realistov, no najmä maestra, neskutočného básnika, na ktorého môže byť Slovensko patrične hrdé Milana Rúfusa.

Maestre, už nie ste medzi nami, ale vaša poézia žije večne!

A tak akosi i ja som častejšie chytal pero do ruky a snažil sa písať verše. Písal som ich zo srdca, vždy úprimne pre svojich čitateľov. Vravím jedno, poézia je cesta k čistej ľudskej pravde, tým skutočným mostom, ktorý ľudí nedelí, ale spája. Tak som vo voľnom čase písal, snažil sa byť dobrým básnikom.

 A sníval, že raz mi vyjde básnická zbierka.

Sen to bol veľký a stála predo mnou ešte ďaleká cesta. Ono to sa povie vydať básnickú zbierku, ale predtým človeka, čaká neskutočné množstvo práce na sebe samom. Až potom možno, ak ten čas niekedy príde, je krásne držať v ruke vlastnú  zbierku básní. Je to neskutočný pocit mať v ruke svoju prvú knihu, ktorý nedá zaplatiť žiadnym honorárom, neskutočný pocit tykať si s poéziou  na každý deň.

Pamätám si ako som na Vianoce dostal od rodičov básnickú zbierku od Milana Rúfusa, pre mňa ešte nepoznajúceho autora. Ale maestro si ma získal, stal sa pre mňa autorom – básnikom, ktorého verše majú neskutočnú pravdu, čistotu, ľudskosť, filozofiu.Chcel som viac, chcel som čítať všetky jeho básnické zbierky a od tejto chvíle ma zaujímala duchovná poézia, uvedomil som si, že sa jej chcem venovať.

Ak sa dobre pamätám darček na Vianoce mal názov Modlitbičky.

Plakal som pri každej básni a hanbil som sa za slzy. Pretože chlapi nikdy neplačú. Verše z tejto knihy boli nádherné. Bol som vo veku devätnástich rokov, čerstvo zaľúbený a sklamaný, preto ma jeho básne veľmi zaujali.

Boli tak čisté, tak nádherne ľudské plné lásky.

V tom zlom a skazenom svete, ktorý žijeme boli balzamom na moju ubolenú dušu v danej chvíli. Až neskôr som videl literárny dokument o tomto veľkom básnikovi, kde s redaktorkou vyjavil svoju lásku k dcérke Zuzanke, ktorej tú básnickú zbierku venoval. Vravím verše z básnickej zbierky Modlitbičky spravili na mňa obrovský dojem. Ostal z neho pocit v srdci mladého človeka, ktorý od tejto chvíle chcel byť básnikom ešte viac, ako predtým.

A tak som sa paradoxne zúčastňoval súťaží, celoslovenských súťaží, kde som získaval  prvé ocenenia, prvé literárne ostrohy, neskutočné skúsenosti a hlavne nadväzoval kontakty s básnikmi, s spisovateľmi, ktorí nás hodnotili. Vedel som, že raz sa mi tieto kontakty pri vydávaní môjho prvého debutu veľmi zídu.

Jedného dňa mi prišli výsledky celoslovenskej literárnej súťaže Literárna Senica  Laca Novomeského. Až mi srdce poskočilo, keď pri účasti  960 autorov, z toho 543 účastnikov boli prispievatelia, mladí adepti poézie, ja som sa umiestnil na štvrtom miesto.

- Musím ísť do Senice. - Mami, balím sa o tri dni odchádzam. –

Krásne čosi, mama bola na moje ocenenie veľmi hrdá. A o otcovi ani nehovoriac. Nevedel som sa dočkať dňa, kedy nastúpim na vlak a a odídem do mesta, ktoré som nikdy nevidel, nikdy som v ňom nebol, ale nadobudol som pocit, že toto mesto vônia a odteraz pre mňa iba poéziou.

Cesta vlakom sa mi  zdala neskutočne dlhá, avšak o to bola krajšia. Pamätám si bolo krásne slnečné počasie, na stanici ma však čosi negatívne prekvapilo, bola to senická železničná stanica vo veľmi zchátralom stave.

Neodradilo ma to však.

Vychádzajúc z nej s taškou a jedným malým diplomovým kufrikom, kde som mal svoje verše, ktoré som doteraz písal som sa vybral k východu. Cesta od stanice nebola žiadna, na prístupovú cestu do mesta sa vôbec nepodobala, viac menej zaprášená  pieskom mi neukazovala  jasný smer cesty. Iba  vietor mi vháňal zrniečka piesku a živil ma radosť, ktorú som prežíval.

Stál som bezradný, netušiac kam mám vykročiť. Kam má ísť?

Senicu som nepoznal, bol som v tomto meste po prvýkrát. Až som zbadal taxi službu, z okna auta sa vyklonil šofér a spýtal sa ma. - Môžem v niečom pomôcť? – Priblížil so sa k nemu. Rád by som sa dostal do kultúrneho strediska, má tam byť vyhodnotenie súťaže Laca Novomeského. –

- Nasadnite odnesiem vás. – Nastúpil som a za niekoľko minút som tam bol.

Koho iného som mohol stretnúť vo dverách kultúrneho strediska ako môjho priateľa, prvého učiteľa poézie Vojtecha Kondrota. Roztiahol naširoko svoj úsmev a spýtal sa ma.

- Ach, Gabo, tak si prišiel? – Padli sme si priateľsky do náručia.

Vojto mi stisol ruku na znak priateľstva.

Presne tak, bol  to môj prvý učiteľ poézie zo študenských čias, kde  som v roku 1986 začínal pracovať pod jeho vedením ako člen Združenia začínajúcich autorov. On bol jeho predsedom. Robili sa rôzne kultúrne akcie, čítačky a Vojto ma všade brával zo sebou. Boli sme nerozlučná dvojica.

Odrazu sme si zaspomínali na časy tak krásne, už sa bohužiaľ nemohli opakovať, pretože po doštudovaní formou externého štúdia na Strednej knihovníckej škole / výberovej / som odišiel domov  na východné Slovensko a moje literárne nite s Vojto sa pretrhli.

Stáli sme a spomínali, ako sme sa schádzali pod Michalskou bránou a rozvírili bar každý večer kvalitným vínkom. Ach, bol to krásny bohémsky čas, plný mladej krvi, plný poézie a nového života byť básnikom za každú cenu. Z ľavej strany chodby práve ktosi prichádzal.

- Dovoľ, Pavol, aby som ti predstavil Gaba z východného Slovenska. – začal Vojto. Z očí tohto pána žiarila veľká charizma. A k tomu jeho viac než široký a dobrosrdečný potvrdzovalo jediné, že mi si budeme rozumieť. My traja sme si padli do oka. Stala sa z nás  na nejaký čas z nás Svätá trojica. Vojto bol predsedom poroty , pán Pius ešte pre mňa neznámy človek, ale veľmi sympatický, ktorý nádherne rozprával o poézii.

Okolo deviatej sa pre nás autorov s členmi poroty začal program. Odhaľovala sa dvojmetrová socha Laca Novomeského. Príhovor mal spisovateľ Ladislav Ballek. Jeho prejav ma zaujal, tykal Lacovi Novomeskému, ako starému dobrému priateľovi,básnikovi, ktorý už nebol  medzi nami. Bol  to prejav plný súdržnosti, kolegiality k človeku, k básnikovi, na ktorého počesť sa konala táto celoslovenská literárna súťaž.

Po odhalení jeho sochy nasledovalo vyhodnotenie súťaže, potom obed.

Do 16 hodine mali oddych a mohli sme výjsť do mesta.Večer nastal s členmi poroty a s jeho ocenenými posedenie pri poézii.  Bol to literárny večer, nedá sa, nemôžem na neho ani po rokoch zabudnúť.

Pavol  Stanislav si ma získal okamžite, tým ako sa prihováral k nám mladým, ba priam staroocovskou láskou plný srdca, plný poézie pre nás, ktorí s poéziou iba začínali. Tieto naše malé  ocenenia boli iba perličkami vo veľkom mori. Pavol Pius rozprával s takým oduševnením, zápalom, že z publika, kde sme všetci sedeli som chcel okamžite  vstať pristúpiť k nemu a objať ho. Poďakovať mu za nás za všetkých.

Potom sa rozhovoril Vojto a toho žrali doslova všetci. Tá jeho obrovská charizma pomôcť  nám  mladým adeptom poézie na ceste za slovom, poéziou vôbec. Od nás, od mladých mladých ako už zrelý básnik sa snažil sa s nami komunikovať tak, aby sme pocítili, že sme už básnici. I keď tým pravým básnikom bol on sám. My sme iba začínali...,

Po skončení večerného programu členov, víťazov a ocenených súťaže Vojto zvolal. -  Gabo, neodchádzaj, prejdeme do baru! – Kultúrne stredisko v Senici malo bar, čo ma príjemne prekvapilo. Vojto opäť nesklamal.- Pali, poď s nami. - Vojto dodal. Všetci traja sme sa presunuli do spomínaného malého baru do vedľajšej miesnosti. A nedalo inač ako začať piť.

Rozprávali sme  sa dlho, debatili sme už vyše hodiny

Vojto toho stiahol viac než dosť, ja som ostal pri dvoch decoch modranského a Pavol Stanislav pri červenom vínku. Prvé kolo som platil ja.Toto gesto mladého adepta poézie Pavla Stanislava Piusa veľmi prekvapilo a vášnivo sa rozhovoril o poézii. Neskôr k nám pristúpil ktosi a Vojto musel odísť.

- Prepáčte, vzdialim sa. -  A tak sme ostali pri bare iba my dvaja.

Bol letný horúci čas, a Pavol Stanislav navrhol, aby sme sa presunuli na terasu, ešte bolo vidno a nám bolo z tohto vínka, príliš teplo pri srdci. Debata pokračovala: rady tohto výnimočného človeka, som si cenil a pozorne som počúval. Práve sme držali v ruke pohár, chceli sme si odpiť, keď mi  pre mňa ešte vždy pán Stanislav povedal.

- Gabko, odteraz ma oslovuj ujo Pali báči. – Popíjali sme naďalej. A ja som Pali báčiho počúval a žasol ako dokáže rozprávať o poézii.

- Vašu poéziu som čítal, Pali báči. Je to krásna duchovná poézia založená na kresťanskej kultúre jej hodnotách.-

- To som od teba nečakal, že to tak pekne vyjavíš. A musím povedať odborne si to vyslovil viac než presne. –

- Aj mne sa páči duchovná poézia, najmä poézia Milana Rúfusa. –  s radosťou a veľkým nadšením som sa zveril. Keď som to dopovedal na terasu priletel párik hrdličiek.

- A prečo sa tomu hlbšie nevenuješ? Veď máš na to. Tvoje veci sú dobré vynikajú, majú svoju filozofiu, tak čo? Do svoje poézie pridaj to duchovné, to božské. Stíchol. A teraz si na to  pripime! Gabko, si  dobrý človek, venuj sa duchovne poézii. Venuj sa tomu to žánru. Duchovno obohacvuje človeka, dáva silu, neskutočnú energiu žiť. –

V tom okamihu som sa rozplakal.

- Gabko, ty nie si len dobrý človek, ale i veľmi citlivý. Si s tvojím ťažkým osudom,  s nalomenými krídlami  ako človek, s bolesťou ako to chcel Boh. Pamätaj, kto Boh krížom navštevuje, toho neskutočne miluje! A to vedia veľmi dobre i tieto hrdličky. Vieš, lebo ony  sú poslovia neba toho Najvyššieho. Dokážu  vycítiť, kto je aký človek. –

Pali báči  ani nepovedal a  božskí vtáci senického neba, ktoré sa cukrovali, sa náhle otočili a pozreli sa mi do oči. Tie ich červené, krásne očká, ma nesmierne dojali. A ja som sa druhýkrát rozplakal. Vtáky náhle vzlietli na moje pravé plece, zabalansoval som, skoro som spadol zo stoličky a rozbil pohár s vínom. Nestalo sa tak. 

Poslovia s anjelskými krídlami, ktoré sa bili o moje plece sa za zľakli, pravdepodobne si uvedomili si, čo ich prelet ku mne mohol spôsobiť a rýchlo zosadli. Ostali stáť pri mojich nohách. Hľadeli na mňa a potom spravili pár krokov a spolu odleteli za láskou ako nesmrteľný párik. – Vravel som, Gabko, i hrdličky pochopili , že si dobrý človek. Venuj sa duchovnej poézii.

– Pali báči zopakoval ešte raz. - Prinesie to časom ovocie, sám uvidíš. –

Bolo mi tak krásne na duši, tak neskutočne krásne. A ešte krajšie, keď som vydal svoj básnický debut, /  ten o rok získal na literárnej  regionálnej súťaži  Poetický Trebišov prvé miesto. / a krstným otcom  mojej prvej básnickej zbierky Za súmraku bol práve Pavol Stanislav Pius.

Môj prvý učiteľ poézie Vojto Kondrot sa díval  na nás už z básnického neba. Na svoj prvý krst zbierky sa nedá zabudnúť, ani na jeho krstného otca Pavla Stanislava, ktorého si nesmierne vážim i po rokoch.

A tak v ten večer po krste zbierky Za súmraku sme sedeli v reštaurácii na terase a opäť sa rozprávali. Pavol Stanislav chytil do ruky pohár vínka, ja som v tej chvíli nečakane zbadal na terase sivé  hrdličky, kračajúc od nás si nás ani nevšimli. Pali báči si odpil z vínka a povedal.

- Nemaj strach, oni vedia, že si dobrý človek, nemaj strach, Gabko. –  a pozrel na hrdličky, ktoré práve odleteli z reštauračnej terasy a pozrel sa na oblohu. Tichý súmrak sťahoval svoje rolety, ako stará anakonda sa hadil pod oknami. Práve sa zvečerievalo.

 


 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

KOMENTÁRE

Fico ako Trump. Nekorektný a ukričaný

Šéf Smeru oznámil, že politická korektnosť na Slovensku končí.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?