Vždy som bazíroval a vravieval svojím čitateľom v knižnici, kde pracujem, / hoci som momentálne na dlhodobej peénke/, že láska ku všetkému je základným kameňom byť vzdelaný, mať prácu a byť šťastný. Vždy som im pripomínal iba láskou, áno presne tak, iba láskou ku knihám, k životu si vybuduje vzťah k literatúre a vzdelaniu. Tak si získate všetko a všetkých, bude vo Vás kolovať pozitívna energia na rozdávanie. Veď knihy sú, a vždy boli tou pomyslenou siedmou Atlantídou sveta bez ktorej človek nemôže a nechce žiť.
Láska ku všetkému, láska k rodičom, láska k priateľke, láska ku knihám. Láska je korením života, bez ktorého si život nedokážeme predstaviť, a to som vždy prízvukoval svojím čitateľom. Aby čítali vždy s láskou ku knihám, pretože ak tak neučinia, vráti sa im to v zlom ako bumerang. Nakoniec poniektorí poslúchli, začali chodiť do knižnice a až zmaturovali na výbornú s dobrou slovnou zásobou potvrdilo sa moje, knihovnícke....., - Oplatilo sa im čítať. -
Keď dotyčný študent, študentka, zároveň čitateľka našej knižnice zmaturovala , poďakovala sa mi tým, že mi do práce doniesla maturitné oznámenie so slovami vďaky za rady a usmernenie, že čítať treba vždy v každom okamihu, v každom čase. Sadli sme si do pracovne knižnice, vypili spolu kávičku a dotyčná osoba rozprávala, ako maturovala, aké mala otázky, aký strach prežívala, bála sa o svoju známku, až sa profesorka priklonila k tej lepšej známke a pre študentku to dopadlo nad očakávanie dobre.
Potom sa stalo čosi, čo som neočakával ako knihovník, návštevy dotyčnej osoby boli stále zriedkavejšie, knižnica každým dňom ostávala prázdna a pre mladých knihy už neznamenali nič. Z mladých sa stali dospelí, založili si rodiny, prišla nezamestnanosť, ostali bez práce, poniektorí si našli prácu, ale zabudli na knihy a na knižnicu úplne. Ako čitateľ tentoraz, nie ako knihovník, jediný pracovník kultúry v našom meste vravím, je to chyba mladých, že ďalej nečítajú, že si nenájdu čas na knihy.
Vzdelávať sa a nielen to, relaxovať, oddychovať pri knihe, ako takej sa naozaj oplatí. Kniha prináša akési vnútorné čaro, je v nej práca autora – spisovateľa, je v nej práca tlačiara, je v nej všetko, všetučko..., je symbolom čohosi, čo je nutné si vážiť a pristupovať s pokorou. Avšak sypať hrach na stenu sa neoplatí, vraví jedno zo slovenských porekadiel. A to platí i pre mladých a ich ďalšiemu vzťahu ku knihám, ktorý by mal, myslím si pretrvávať. Ale je to vec každého z nás.
Samozrejme sú mladí, ktorí radi čítajú, všetka úcta k nim, ale treba povedať, že knižnice všeobecne by boli radšej / a to hovorí zo mňa 23 ročná prax v oblasti knihovníctva /, keby mali viacej čitateľov. Ale každý sa musí rozhodnúť za seba, či si ten malý zázrak – knihu ako takú bude po celý život nosiť v srdci, alebo sa k nej bude stavať ľahostajne.
Nech sa rozhodnete akokoľvek, knihy sú našou siedmou Atlantídou, bez ktorej sa existovať a žiť jednoducho v dnešnom modernom pretechnizovanom svete nedá.