Zložím obraz na stôl je dosť rozmerný a veľký, aby som ho udržal sám, ale zvládam to. Obraz, ten pozostatok po starej mame, ktorá bohužiaľ sa na nás pozerá už z rozhľadne neba, a možno nám v tejto chvíli kýva na rozlúčku. Toto výtvarné dielo nemá veľkú umeleckú hodnotu, neprijala by ho žiadna galéria, ale jeho hodnota spočíva úplne inde.
Predstavte si na na ňom dve ženy, matku a dcéru, našu drahú starkú a jej mamu, ako stoja pri stole s vázou modrých orgovánov. Celá rodina je hrdá na toto dielo, je na ňom zobrazená výnimočnosť krásy dvoch žien našej rodiny.
Stará mama však od nás odišla pred dvoma týždňami, tak rozhodol osud. Zomrela na Parkinsona, mala už svoj vek na to, aby zistila, že i v nebi je lúka, z ktorej sa dobre pozerá z výšky na okolitý svet. Rozlúčili sme sa s ňou dôstojne, pán farár s vysokým čelom a pár múdrych slov na rozlúčku povedal jasne . – Odchádza žena, zobral si ju Pán, bude nám všetkým veľmi chýbať. –
Stojím pri stole a hľadím na starkej obľúbený obraz i po rokoch hýri farbami. Maľoval ho v roku 1965 môj strýko Laco a bol prvý umelec v našej rodine, k druhému umelcovi u nás si dovoľujem priradiť seba, keď sústavne píšem ako literárne perpetum mobile, a nikto ma nedokáže zastaviť.
Obraz ostal, stará mama odišla.
Neskutočne, ako to vie život zariadiť. Ostanú iba spomienky v srdci , prázdne dlane a v nich veľké nič. Každá cesta nemôže poznať návrat späť, tá posledná do neba, sa stáva poslednou zastávkou bez návratu k svojim blízkym.
Najlepšie je Artušovi na dvore, má svoju kosť a blšky v kožuchu. Predsa len mu čosi k šťastiu chýba, respektíve ktosi, je to stará mama. Už mu nenosí každé ráno k jeho búde obľúbenú žranicu, už to za ňu robí náš neskutočne dobrý starký. - Viem, chýba ti naša starká. – povie starý otec psovi , dá Artušovi pred jeho búdu žrádlo a pohrá sa s ním, tak, ako to vedela len naša starká.
Potom sa otočí sa, vojde do rodinného domu a v predizbe narazí na starkin obľúbený obraz. Ten ju bude pripomínať dovtedy kým bude starký žiť.
–Ach , Mária, chýbaš nám, najmä mne. - zastoná starý otec. Artuš v tej chvíli zabreše, akoby chápal, akú bolesť cíti starký. Pes dokáže vycítiť pocity svojho majiteľa, pretože je múdre zviera, odjakživa je spätý s dedinou, so samotným dvorom strážiť tých, komu slúži.
Už roky žijeme v tomto rodinnom dome niekoľko generácií, starý otec je už z vetvy tretej, je to spolužitie veľkej, neskutočnej rodiny, a ja ako mladý dvadsaťpäťročný by som z domu od nás nikdy neodišiel. Dokonca i priateľke Ele sa tu u nás páči žiť, a treba povedať zvykla si.
- Starký, otec sľúbil že obraz neskôr zavesíme na stenu. Nie, aby ťa napadlo, stúpiť na stoličku a urobiť to za nás. Môžeš spadnúť a doriadiť sa. – prihovorím sa starému otcovi. Aj on už má svoj vek. Musí robiť všetko s mierou, veď sedemdesiatka je predsa len sedemdesiatka. Tu už človek nemladne, akurát mu zostáva jediné, starnúť do vlastných sivých pramienkov vlasov a čakať na vlastnú jeseň života pod oknami.
A bol presne utorok, jedno z popoludní, s otcom sme zavesili obraz na stenu.
Vynímal sa ako rodinný šľachtic, patriaci k nám. Obraz starkej do rodiny jednoznačne patrí, a vždy bude patriť , bude spätý s každým z nás, hlavne so starkou, ktorá tento obraz milovala nadovšetko.
A my sme milovali ju.