Kľúče od šťastia

Autor: Gabo Németh | 15.8.2014 o 0:00 | (upravené 15.8.2014 o 20:48) Karma článku: 2,08 | Prečítané:  177x

Položil kľúče na stôl a povedal.

- Odchádzam. –

      V tej chvíli to bol koniec, definitívny koniec.

Uvedomila som si to vo chvíli, keď  Laco zabuchol za sebou dvere, až sa byt otriasal v základoch. Hľadela som cez okno, ako odchádza k nej s dvoma kuframi v rukách.

     Doplatila som na vlastné sny, ktoré sa nikdy nenaplnili.

    Ostal mi dvojizbový byt , deti a prázdne dlane.

    Vošla som do kuchyne, táto kapitola sa musela raz a navždy uzavrieť. Je nutné  jednoducho obrátiť list, pochopiť skutočnosť takú aká je.Zachvela som sa, ostala som sama, úplne sama ako Boží prst v tráve.  Bolesť, ktorá sa mi vryla do srdca sa ťažko niesla.

   Laco už neexistuje, a bol, existoval vôbec?

   Za oknami prichádzalo leto bez pozvánky, v júni sú lúče slnka najsilnejšie, zovrú vás celou svojou silou a nepopustia. Leto je krásne, keď je horúce ako báseň, povedal by klasik a napísal by o tom báseň.  Lenže ja písať neviem, dokážem milovať úprimne srdcom, uvedomujúc si, že láska občas dokáže bolieť. Pocítila som to na Lacovej zrade. Odišiel za ňou ani sa nerozlúčil.

   Taký bol môj manžel  -muž, ktorý sa bál pozrieť pravde do očí.

   V ten deň som mala pocit, že to je najväčšia prehra môjho života. Mama mi zomrela pred troma rokmi, mala rakovinu, keď  mi zomiera v náručí, vrátili sa mi všetky spomienky na detstvo, ten deň bolel nesmierne a dodnes bolí veľmi.  Vedela som vždy, že pri mojej mame sa mi nič nestane, obráni ma , stojí pri mne v dobrom i zlom. To bola moja mama, na ktorú som sa vždy mohla spoľahnúť. Vedela ma nežne pohladiť, poláskať, pri nej som sa vždy cítila v bezpečí, cítila som istotu, že pri mne je, stojí ktosi.

Čas sa pomaly naklonil k poludniu, syn čo chvíľa príde  zo školy, malá Tamarka zo škôlky a prvé čo sa ma spýta.  – Ocko je kde? Ako im mám povedať. Váš otec od nás odišiel za inou. Dokážu to pochopiť o čom hovorím? Ich otec ich opustil , odišiel od nich navždy.

I ja spravila chybu, samozrejme, nie sme ľudia bez chyby, no každý problém treba riešiť a nie odísť od rodiny, od detí. Pohľad na hodinky hovorí, sú dve hodiny popoludní, to už deti za chvíľu budú doma. Čo im mám povedať? Pravdu, nič iba pravdu, aj tak skôr,či neskôr zistia, aká pravda naozaj je. Spomienka na Laca vo mne z ničoho nič ožila, na okamihy, chvíle, ktoré som s ním prežila. Rozplakala som sa.  Dvere sa otvorila a  vo dverách stal môj syn Petrík .

- Mami, prečo plačeš? – Bola okamžitá jeho otázka.

 Nedokázala som na ňu odpovedať.  Rozplakal som sa viac privinula som si ho na hruď a vyšlo zo mňa.-  Otec nás opustil, odišiel od nás za inou tetou. –

- Odišiel navždy? spýtal sa syn a utrel mi slzy z tváre.

-  Navždy, Petrík, navždy! – Môj syn sa odrazu zachoval chlapsky, akoby dozrel na chlapa a povedal mi jasne.- Neboj sa,  zvládneme to. Vo všetkom ti pomôžem, budem sa dobre učiť, a i riad umyjem, uvidíš, mami. Zvládneme to! –

    Usmiala sa som sa na neho cez slzy. Pochopila som, z môjho syna sa stal chlap. Horšie to bude s Tamarkou, má iba štyri roky a od daného okamihu všetko rieši s plačom . Je mi z nej občas na zbláznenie, určite keď príde domov a dozvie sa, že jej ocko od nás odišiel, spustí ako hasičská siréna. - Ja, chcem ocka späť. Každý má v škôlke otca, len ja ho nebudem mať? –

    Ako rodičia sme zlyhali na plnej čiare, ja i Laco. Obaja sme pochybili, deti sa stali obeťami nášho rozchodu, ktorý odrazu ukázal iný smer cesty a navždy nás rozdelil.

   Chytím synovu aktovku a vchádzame do kuchyne. Idem dať Petríkovi jesť, určite vyhladol. Spolu sa najeme, Petrík už nemá v očiach tú detskú iskru, ale drží sa statočne. Viem, bolí ho , otec od neho odišiel, zabudol na neho. Keď sa najeme, chytí do ruky tanier a povie.

- Nechaj mami, riad umyjem ja. –

 Pozerám na neho, mám chlapa v rodine. Potom sa znenazdajky otočí ku mne a povie.

- Neboj sa, mamina,  zvládneme to. – Odrazu  vystáva toľko otázok, toľko odpovedí, len ktorá odpoveď je správna. Je možné zvrátiť minulosť späť? Ticho, počuť zákerné ticho, ktoré bolí, až príliš si ho uvedomujem.

Je možné zvrátiť minulosť ? Otázka, ktorá ma trápi. V ozvenách poludnia žiadnu odpoveď nedostávam. Poludnie sa nesie na lúčoch a slnko na oblohe sa stáva pre mňa akousi nádejou, iskrou, že možno raz, sa všetko vráti do starých koľají. Možno raz!

  

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?