Zem pohltili klasy horúceho leta,
ktorá všetkým chlieb dáva.
Slnko ďalej svoju poéziu ďalej splieta,
do letných lúčov malých obrázkov,
na slnečnom koberci
predvádza sa skutočná dáma,
s kľúčom v srdci,
obzrie sa za hradskou.
A myslí na dlane človeka,
ktoré potrebuje každú kôrku,
tak ako studňa vodu,
ako brehy svoju rieku,
o ktorú sa vietor opiera,
ako keď básnik píše báseň
a dotýka sa papiera.
Báseň je chlieb v rukách básnika,
ktorý slovu rozumie,
ako zem oblohe,
prečo sa slnko praží ako káva,
prečo je nebo zatiahnuté mrakmi
a občas prší z neho ako z nebeskej krhly.
Zem všetkým rozumie,
vie, ktorí stáli pri kríži prví,
a ktorí a poslední.
Kto pýtal chlieb a kto zrádzal vieru,
kto zradil kríž v mene lásky.
Sú okamihy – otvorené rany,
z ktorého tečie Kristova krv.
Svet občas láska raní.
Ostane kríž, zrodený z bolesti,
ako večná viera v slove,
ako báseň, ako zem, ktorá rozhodla
sa rozdať svoje klasy,
ako sa rozdal Muž z kríža pre všetkých.
