Z hviezd za oknami
prší soľ.
Nebo nahnuté ku krížu spovedá sa zemi,
z jej ubolenej tvrdze
fosforová tráva svieti polnočným svetlom
a myslí na staručkého Edisona.
Očami dotkneš sa oblohy.
Tma sa spúšťa v neskutočné brehy,
v srdci sa ti rozbúchajú zvony,
len tak, ako keď držíš v ruke pero,
a básňou chceš preklenúť pomyselný most.
Poézia dáva krídla nielen anjelom.
Práve svitá.
Noc dohrala Rachmanina a odchádza.
Vždy patrila básnikom.