Mesiac na oblohe rozmieňa tmu na drobné, zapriahnutý do oblakov sa zahniezdi medzi hviezdy a čaká na svoju šancu, doplávať za horizont, kde schúlené slnko k zemi ráno opäť vyjde a dá zmysel novému dňu.
Miluje noci za splnu mesiaca, majú svoje čaro .Vtedy akosi nedokáže spať. Vraví sa, že za nespavosťou stojí spln mesiaca. A vôbec má rád mesačné noci, je to jeho svet z rozprávky, ponorený do tisícich svetiel, ktorý mu nikto nevezme.
Vychádza z postele do kuchyne, spraví si škoricový čaj a sadá si k stolu.
A ešte čosi. V takýto čas píše, z noci na ráno sa stáva básnikom, ba čo viac spisovateľom. Nesie svoje posolstvo k ľuďom a čaká ako ten mesiac za oknami. V ten letný čas, sa noc rozkrojí na svetlo. Hotový námet na román. Napíše pár stránok, dá si čaj, pozrie sa na hodinky, je už pol druhej v noci, pravý čas, keď noc dozrieva na svoje tajomstvo
Za oknami veje letný príjemný vietor, prebúdza sa v ňom čosi tajomné, nedokáže vstať od stola a ísť len tak spať, mesačná noc ma svoj pôvab a moc. Nebo sa nečakane zachveje ako struny na husliach, vietor zosilnie , naduje svoje líca a ukazuje, aký je silný, zákerný vetroplach. Hviezdy bičuje ako v ringu, je z tých, čo za každú cenu chce byť víťazom, chce ukázať kto vlastne je. K tomu sa pridá dážď, kvapky, padajúce na parapet okna sa stávajú na tieto chvíle jeho príjemným spoločníkom. Je zvláštne písať za takýchto tajomných okolností, keď počasie vonku besnie ako starý bernardín a vy sa stávate súčasťou tohto scenára, ktorý píše život sám.
Je vďačný za tieto okamihy s perom v ruke.
Keď dopíše, chce vstať, ktosi zvoní. Teraz o takomto čase? Premýšľa. Kto to môže byť? Prichádza k dverám, romantika sa odrazu mení na strach v srdci. Niečo mu napriek tomu čosi navráva, aby otvoril. Keď sa tak stane, vo dverách sa objaví anjel s bielymi krídlami, hľadí na neho dlho, potom sa stratí z dohľadu. V tom sa spoza dverí ukáže stará mama.
Je to prízrak, skutočnosť, či sen ?
Stará mama zomrela pred rokmi. Jej úsmev je mi tak známy a tak ho hreje. Odrazu sa ho spýta. - Môžem vojsť? –
- Samozrejme. – Ani nedýcha . Byt sa rozžiari, akoby prišli Vianoce. Starká si sadne, hľadí na neho s takou láskou ako kedysi, stále sa usmieva.
- A to ma neponúkneš ani čajom? –
Sústavne sa vypytuje. – A doma je všetko v poriadku? –
- Áno. – odpovie. Otázky z jej strany sa sypú ako soľ. – A čo starký. Má sa ako? –
- Je mu smutno za vami. – odpovie. Je rád za takú nečakanú nočnú návštevu.
Chce dať mojej babenke cukor do čaju, keď sa z ničoho nič z kuchyne vytratí a celým bytom znie - Prišiel jeho čas. Prišiel jeho čas. –
Ráno je starký pri raňajkách iný, smutný, príliš ustarostený. Keď sa všetci najedia, starúšik vchádza do obývačky a pozerá fotky z rodinného albumu. Hľadí na fotky, prezerá najmä tie, na ktorých je stará mama.Starký sa mu akosi nepozdáva. V obývačke, kde sa prehrabáva medzi fotografiami, je ticho ako tma v hrobe. – Prišiel starkého čas. – povie mame. Tá nechápe o čom hovorí, on však vie veľmi dobre svoje.
Keď príde čas obeda starký pri stole spomína na starkú, aká bola skvelá kuchárka, žena. Oči sa mu zaslzia.- Chýba mi veľmi. – zlomene povie. A rozplače sa. Utešuje ho , že všetko bude, ako predtým, ale jedno tuší. Jeho čas prišiel.
Večer si rodina líha unavená, starký si už ľahol skôr, a teraz spí bezstarostne s úsmevom na tvári. Keď z izby ráno dlho neprichádza , ide sa na neho pozrieť.
Vychádza s kamennou tvárou celý vystrašený.
Povie všetkým. - Starký zaspal naveky.Prišiel jeho čas. – Spomenie si na mesačnú noc a starkinu nočnú návštevu. Teraz už vie, keď noc nesie na rukách svoje tajomstvo, prichádza, ten pravý čas lúčiť sa.Tajomstvo so slzami v očiach medzi hrobmi, ktoré bolí ako kríž.
