Nočná návšteva / prepracovaná poviedka 2. /

Autor: Gabo Németh | 20.4.2015 o 14:34 | (upravené 12.5.2015 o 9:08) Karma článku: 1,20 | Prečítané:  147x

Je noc zahľadená do seba. Miluje noci za splnu mesiaca, majú svoje čaro. A vôbec, má rád mesačné noci, je to jeho vlastný svet, akoby z rozprávky, ponorený do tisícich svetiel, ktoré mu nikto nevezme. Vychádza z postele, spraví si škoricový čaj a sadá si k stolu.

V takýto čas píše, z noci na ráno sa stáva básnikom, ba čo viac spisovateľom. Nesie svoje posolstvo k ľuďom a čaká ako ten mesiac za oknami. Noc sa  rozkrojí na svetlo. Napíše pár stránok, dáva si práve čaj, pozrie sa na hodinky, je už pol druhej v noci. Tma dozrieva na svoje tajomstvo, prebúdza sa v nej čosi tajomné.Sám  nedokáže vstať, ľahnúť si a ísť len tak spať.

     Tento nočný čas ma svoj pôvab, neskutočnú moc.

     Nebo sa zachveje ako struny na husliach. Vietor zosilnie, naduje svoje líca a ukazuje svoju zákernosť vetroplacha. Hviezdy bičuje ako v ringu, tu je vidieť, kto je tu pravým víťazom.

    Je zvláštne písať za takýchto okolností.  

Je  vďačný za tieto chvíle samoty s perom v ruke.

     Keď dopíše, ktosi zvoní. Prichádza k dverám. Romantika sa odrazu mení na strach v srdci .

 Niečo mu napriek tomu čosi navráva, aby otvoril. Chytí opatrne do ruky kľúče, otvorí dvere, stojí v nich anjel s krídlami. Hľadí na neho dlho, potom sa stratí z dohľadu. Nečakane sa  miesto neho zjaví stará mama. Je to skutočnosť, či sen ?

    Veď zomrela pred rokmi. Teraz stojí tu vo dverách. Jej úsmev je mu tak známy a príjemne hreje. Stojí nehybne, zmeravený na mramor, nedokáže sa z toho spamätať.

     Stará mama, teraz a tu po rokoch?

- Môžem vojsť? –  Ani nedýcha.   

- Samozrejme. – vypustí zo seba.  

   Byt sa rozžiari, akoby  v tom okamihu prišli Vianoce. Starká vojde do kuchyne a sadne si .    

   Hľadí na neho s láskou ako  na svojho prvorodeného vnuka.

 - A to ma neponúkneš ani čajom? –  opýta sa ho. Spamätáva sa, pristúpi ku kanvici, necháva zovrieť vodu a robí jej čaj. Starká sedí, rozhliada sa, odrazu sa ho spýta.

- A doma je všetko v poriadku? –

- Áno. – odpovie. Otázky z jej  strany sa sypú ako soľ.

– A čo starký? Ako sa má? –

- Je mu smutno za vami. – odpovie.  

     Je rád  za túto nečakanú nočnú návštevu.

    Chce dať babenke cukor do čaju, v tom nad jeho hlavou vystúpi svetelná žiara, oslepí ho,

že sa nedokáže starkej pozrieť do tváre. Chce ju osloviť, nečakane sa však  vytratí z kuchyne.    

     Celým bytom znie jej.....,

-  Prišiel starkého čas. - 

Ráno je starký pri raňajkách iný, smutný, príliš ustarostený.

Keď sa po spoločných raňajkách všetci najedia, starký vchádza do obývačky, pozerá si fotky z rodinného albumu. Hľadí na ne,  najmä na tie, na ktorých je stará mama. Starý otec sa mu nepozdáva už od rána,  je veľmi apatický, nesvoj, akoby mu čosi chýbalo, alebo vlastne ktosi...

     Je podozrivo sám v izbe.

     Zatiaľ si s mamou v kuchyni popíjajú  raňajšiu kávu.

     Keď príde čas obeda, starký spomína na starkú, na to, aká bola skvelá kuchárka, a  hlavne žena. Oči sa mu zaslzia.- Chýba mi veľmi. – zlomene povie.

   A plače .Utešuje ho. – Uvidíš, starý otec, všetko bude v  poriadku.  –  hlácholí ho.

   Večer si rodina líha unavená, starký si ľahol skôr, už dávno spí.

   Sedí pred televízor, myšlienkami je niekde inde. Myslí na starkého, spomína ako u neho trávil prázdniny, ako ho učil poznávať každý list v hore, každú rybu v rybníku. Cíti sa presne, ako dobitý dub, pod ktorým  starý otec  často bafkal fajku. Spomína, ako rád chodil do práce, bol železničiar a bral svoju prácu vážne.

Ráno sa vracal z nočnej v železničnej uniforme, kráčal  v nej hrdo po dedine, treba priznať, pristala mu. Starká  mu musela žehliť naškrobenú, bielu košeľu. Vždy musela byť čistá a vyžehlená. Bez toho to nešlo ísť do práce.Sedí a premýšľa. Má dojem, že prišiel jeho posledný vlak.

      Konečná.  

 Keď z izby ráno dlho nevychádza, ide sa pozrieť na neho.

Z izby vyjde s kamennou tvárou.

.– Starého otca zobrala smrť. – povie.

   Teraz už chápe, vie, každá noc nesie na rukách svoje tajomstvo, prichádza rozlúčiť sa s tajomstvo v očiach. Necháva za sebou spomienky a boľavý, nedotknutý čas ako jesenný vietor v povetrí.

   

Nezastaví ho ani ostrá  kosa,  ktorá si  prišla vybrať v ten deň  svoju krutú, nečakanú daň.

 

 

    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?