Nebo adekvátne k zime
exceluje vločkami.
Mráz sa zarezáva pod kožu.
Vonku sa bieli
obraz ako z rozprávky.
Sú zimy s čarom poézie,
na ktorú dýchol čas.
Báseň je hudbou pre dva hlasy,
chveje sa v nej slovo
ako struny na husliach.
Ten zvláštny koncert,
keď chytáš poéziu za nitky,
a v tebe znie nesmrteľný Bach.
Obloha na rukách
nesie tvoje vlastné sny o detstve,
vystrihnuté akoby
zo srdca rodinného albumu.
A ty vraciaš iba matke svoje ruky na úver.
Je krásne veriť jej
rozprávkam,
ktoré ti kedysi rozprávala.
Mať istotu, že požičané,
sa vždy dvakrát vráti.
Veriť rukám matky,
znamenajúci tvoj vlastný svet,
vysnívanú ôsmu Atlantídu,
ktorá dvíha lásku cez dlane.
V každej básni brieždi sa.