List z osamelej plavby

Autor: Gabo Németh | 20.12.2015 o 8:55 | (upravené 2.1.2016 o 17:39) Karma článku: 5,98 | Prečítané:  137x

Stačí tak málo,

iba nechať znieť,

akordy vlastného srdca,

do poslednej etudy.

 

Schovať

do dlane vlastný svet,

ktorý ti nikdy nedá mat.

 

Poznáš ten známy obraz bez rámu

s farbami maliara.

Čas rozfúkal stratené leto

a predsa v nás čosi dohára.

 

Júnové slnko praží sa

 na oblohe ako káva.

 

Nechávaš náš večer hniezdiť

v nekonečný, hviezdny prach.

Nocou znie Paganini

a Tvoj nesmrteľný Bach.

 

Máš dlane

plné preklenutých mostov.

Čas preteká

medzi prstami ako rieka,

to je tá istota pre človeka,

ktorý ťa má stále rád.

 

Ver, viac ako ja

 ťa nepochopí nik.

Si navždy moja Atlantída

a ja tvoj Atlantik.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Politológ: Symbolom dnešnej strednej Európy je plot

Havlíček a ďalší cestovali do Ruska a konštatovali, že Rusi sú síce naši slovanskí bratia, jazyk je podobný, ale režim je úplne iný.

ŠPORT

Sagan v Austrálii nezvíťazil ani na záver. Tretí raz prehral s Ewanom

Preteky Tour Down Under vyvrcholili šiestou etapou.

KOMENTÁRE

Rakúskemu kancelárovi je smutno z vlastných rečí

Je lepšie, keď tak hovorí kancelár, než by to mali byť po voľbách ultrapravičiari?


Už ste čítali?