Gabriel Németh román Slzy pre bolesť kapitola prvá / U lekára /

Autor: Gabo Németh | 1.2.2016 o 14:41 | (upravené 23.2.2016 o 12:18) Karma článku: 1,65 | Prečítané:  182x

Je sivé daždivé popoludnie ako stvorené na melanchóliu. Kvapka po kvapke steká na parapet okna a splýva v jesennú symfóniu sychravého novembra. Babie leto už dávno skončilo a jeseň je tu, v priamom prenose.

      Vžívam sa s jej farbami do zvláštneho obrazu, vnímajúc jeho pravé jesenné čaro. Dáva mi všetko, čo potrebujem, čo obdivujem na každej jeseni. Je dvanásteho novembra, roku 2013, sedím v ambulancii svojho lekára, zovieram päste v dlaň. Držím sa stoličky ako prikovaná a čakám. Občas upriem svoj zrak na okno, sledujúc kvapky v pohybe ako sa zverujú sa svojimi tajomstvami ako starí dobrí známí.

   V ambulancii cítiť akési napätie, ktoré by sa dalo krájať nožom ako chlieb.

   Lekár za stolom, vezme do ruky moju zdravotnú dokumentáciu a listuje v nej. Zoberie do ruky pero a čosi si podčiarkne. Celá sa chvejem. Jeho pohľad neveští nič dobré, viem, teraz to príde..., Sú okamihy, ktoré sa dajú vyčítať z tváre a tento patrí k nim.

  Muž v bielom plášti zloží okuliare, položí ich na stôl a zahľadí sa na mňa.

- Podľa všetkých vyšetrení, pani Bačinská, diagnóza je jasná, je to leukémia. -  

Náhle zmeraviem, ortieľ je vynesený. Nadýchnem sa, chytím sa pevnejšie operadla stoličky, neviem, čo mám povedať. Koľkokrát som si vravela, mne sa to stať nemôže a je to tu.

   Slová docenta Strutnického ma dostali, nečakala som ich.

   Ja a leukémia. Prečo ja? Ako to poviem deťom? A ako to poviem Pavlovi?

   Odrazu toľko otázok, darmo hľadám na ne správnu odpoveď.

     Lekár nespúšťa zo mňa zrak a ďalej pokračuje.

- Viem, v danej chvíli sa táto situácia zdá ťažká, ale žijeme v modernej dobe. Aj na takú chorobu dnešná, moderná veda pozná lieky, ktoré ju dokážu udržať pod kontrolou. Netreba strácať nádej, nič nie je stratené. Vždy sa oplatí žiť. Máte dve krásne deti, manžela, netreba zúfať. To je to najhoršie, čo môžete urobiť. –

- Rozumiem...., - poviem a myslím na Kamilu, na Romanka, na moje večné slnká na zemi, ktoré sú mi všetkým. Moje myšlienky patria  Pavlovi, na všetko to, čo sme spolu prežili. Zvažujem každé  docentove slová a beriem si  ich k srdcu. Áno, musím byť silná, nesmiem sa zlomiť. Moje deti ma potrebujú.

  Otočím sa k sestričke a poprosím ju o pohár vody. V hrdle mi vyschlo, cítim v ňom vyprahlú Saharu, akoby som nepila večnosť. Srdce sa mi rozbúcha, do žíl mi stúpa adrenalín a veľká neistota. Sestrička napustí vodu do pohára a podáva mi ho. 

- Bude všetko v poriadku. – povie a venuje sa svojej práci. Napijem sa, pohár položím vedľa na stôl. Lekár mi predpíše lieky pozrie sa na mňa a dodá.

- Tieto lieky budete užívať. Kontrolu sme naplánovali o tri týždne, ak by sa váš stav zhoršil, treba prísť ihneď. – Vezme recept a poďakujem sa. Otváram dvere a odchádzam.

 

Vykročím vpred, až na chodbe si uvedomím krivdu, ktorú mi osud pripravil do cesty.

   Nohy ma ženú preč, preč z tejto nemocnice. Nečakane mi hruď zovrie bolesť,

zrýchlim krok, nikdy som sa tak necítila.Tvoj kruh sa uzavrel, Petra, vediem so sebou monológ. Odteraz si onkologický pacient. Ako sa to mohlo stať?

  Prejdem na druhú  stranu, zídem dolu po schodoch k východu, na lavičkách pri ambulanciach sedia pacienti, možno zlomení, možno vyrovnaní, s tým, čo ich postretlo, a možno silní zoprieť sa vlastným prekážkam. Patrím k nim, musím sa vzchopiť, preklenúť samú seba a ísť.

Pri východe z budovy  nemocnice sa obzriem, želám si iba jedno, aby som sa  sem nikdy nemusela nevrátiť. Zamierim na parkovisko, kľúčom otvorím svoje červené audi, sadnem si na sedadlo a rozplačem sa.

  .Je to dnes na mňa priveľa bolesti na jeden, jediný deň.

  Slzy mi stekajú po tvári, hovoria za všetko, čo cítim,čo prežívam. Myslím na Pavla, ktorému som tak verila. Sklamal ma. A teraz toto..., podpásovka ako hrom.

  Pavol sa za posledné roky veľmi zmenil. Stal sa z neho karierista, firma je mu všetkým a hlavne jeho peniaze. Rodina ho už dávno nezaujíma, stratil o ňu záujem. Žijem s ním iba kvôli deťom, tie potrebujú oboch rodičov. Nechcem, aby mi raz vyčítali, že vyrastali  v neúplnej rodine. Až Pavlova  milenka zaklincovala náš vzťah  navždy. Vyrovnala som sa s tým, viem, Pavol už iný nebude.

  Dnešný deň ma však vykoľajil, nedokážem sa zmieriť s vlastným osudom.

   A dá sa to vôbec? Ja a leukémia, to je zlý sen, nonsen. Pretriem si oči, dosť bolo sĺz! A naštarujem  auto. Čím skôr sa dostanem domov, tým skôr zo mňa opadne  tá neznesiteľná ťažoba, je nepredstaviteľne ako ma dokáže ničiť.

    Pred sebou mám hlavnú križovatku, snažím sa koncentrovať na cestu, no nedarí sa mi sústrediť sa. Z ničoho nič sa to na mňa nakopilo. Strácam to najdrahšie, čo mám, svoje zdravie, pritom je pre mňa tak dôležité. Zasvieti červená, rýchlo zabrzdím, na okamih spôsobujem na ceste dopravný chaos. Idúci vodiči oproti mne vytrubujú, dávajú mi najavo,

že vidia za volantom ženu. Petra, sústreď sa, skoro sa prizabiješ!

   Rýchlo sa  spamätávam. Len dôjsť domov, zabuchnúť za sebou dvere a byť osamote s vlastnou bolesťou, s nikým sa o ňu nedeliť.

Keď prídem domov, Kamila je ešte v práci, Roman v škole a Pavol príde po šestnástej,

keď mu končí pracovná doma. Zavesím kabát na vešiak, vyzujem sa a vojdem do kuchyne. Konečne zacítim teplo domova, hreje ma pri srdci, potom všetkom, čo so dnes prežila.

   Pristúpim ku kávovarnej kanvici a nechávam zovrieť vodu na čaj. Najviac obľubujem  bylinné čaje pre ich liečivé účinky, pre ich chuť a arómu.

  Zložená do vlastnej bolesti premýšľam. Svoj zrak upriem von na ľuďí, ako sa náhlia skryť pred dažďom.Vnímam túto zvláštnu scénu, akoby z Felliniho filmu a nechávam sa unášať myšlienkami. Aká bude moja budúcnosť?

Čo čakať od života? Záludná otázka. Jedno je isté, budem musieť prehodnotiť všetko dopodrobna: môj zdravotný stav, budúcnosť našich detí  a v prvom rade  môj vzťah s Pavlom.

    Dvere sa odrazu otvoria, Pavol práve vchádza do bytu.

     Prekvapí ma svojím skorým príchodom, pozriem sa na nástenné hodiny nado mnou, je čosi pol tretej a on už je doma. Zloží sa na chodbe a vojde do kuchyne bez nálady, ako obvykle.  

    Pavol je veľký melancholik, dosť výbušnej povahy. Zvykla som si na jeho premeny: raz je zhovorčivý, inokedy vybuchne ako japonské Nagasaki. Tentoraz je však ticho. Aj on má toho v práci dosť, pomyslím si.Veľa sa venuje firme, je šikovný, vyzná sa v odbore a je náležite aj odmenený. Stúpa  stále vyššie a vyššie. Pred troma rokmi ho povýšili na vedúceho ekono-

mického úseku, som presvedčená, že raz bude šéfovať vo firme, v ktorej  kedysi začínal ako obchodný referent. Má na viac a ako ho poznám, svojej šance sa chytí, nepustí ju z rúk.

    Sadne si ku mne a prehovorí.

- Prišiel som skôr. Odpadla nám porada. -  prikývnem mu a poviem.

- Pavol, musíme sa porozprávať. –

- Áno, musíme. – pozrie sa na mňa a pokračuje.

- Odchádzam. Chcem sa rozviesť. – skoro mi vypadne šálka z ruky. Toto hádam nie! To sa mi snáď snívať? S kým som to ja celé roky žila?

- Počúvaš sa vôbec, čo ho hovoríš? – zvýšim hlas.

- Medzi nami to aj tak dávno nefunguje. –  silou mocou presadzuje svoje. Arogancia najhrubšieho zrna. Najjednoduchšie je zbaviť sa zodpovednosti a problém neriešiť. Typickí muži bez zmyslu pre cit, pre akúkoľvek lásku.

   Pristúpim k oknu a otvorím ho. Tak toto musím predýchať. Ovanie ma chladný vietor, cítim jeho ostrosť a typický chlad. Bičuje mi tvár. Zatvorím oči a premietam si Pavlove slová, ktoré zazneli pred chvíľou ako katova sekera.

- Vieš, od nášho vzťahu som čakala viac, ale ako vidím nemá zmysel povedať, čo len slovo. Ty si sa už dávno rozhodol. – dávam najavo svoj názor. Mávnem nad ním rukou a vybehnem do obývačky. Zavriem za sebou dvere a so slzami v očiach, mám plač na krajíčku.

Je koniec, definitívny koniec, teraz, navždy!

   Na stole si všimne zarámovanú fotku, sme na nej ešte ako mladí s deťmi, keď sme boli ešte šťastná rodina.Všetko je preč, všetko stráca svoj zmysel, svoju pravú podstatu. Chytím fotku do ruky, prejdem ju prstami, akoby z nej sálalo rodinné teplo, ktoré nás kedysi spájalo.

    Pavol otvorí dvere , vyberie cestovnú tašku a začína sa baliť. Ani sa na mňa nepozrie, akoby som nebola ani v izbe. Arogant, nič iné sa o ňom povedať nedať. Jeho správanie ma udivuje, je proti akejkoľvek logike. Má ten človek svedomie? Dokáže vôbec milovať? Berie zo skrine svoje veci: košele, nejaké pulóvre. Zatiahne na taške zips, zavrie za sebou dvere a odchádza.

    Na chodbe si vezme z vešiaka kabát, obuje sa, je preč. Pribuchne za sebou dvere a schádza dolu po schodoch. Odchádza  z domovu. Sú odchody, ktoré bolia. Slzy mi stekajú po tvári. Neverím na návraty, o to viac ma Pavlov odchod bolí. Uvedomujem si o ostalo z môjho manželstva? Akurát nič,  prázdne dlane  a možno pár spomienok, ktoré sa zarezávajú pod kožu. Ako som sa v Pavlovi mýlila. Keď som od neho  najviac čakala oporu,  odchádza odo mňa.Takí dokážu byť muži.

    Sedím za stolom so šálkou čaju v ruke, neprestávam myslieť na roky prežité s mužom, s ktorým sa uzavrela jedna kapitola môjho života. Rany sa zahoja, bolesť však  ostane. Porozlhiadam sa okolo seba,  v tom byte sme začínali žiť, tu nás viažu spomienky na všetko krásne, i na všetko boľavé zároveň. Dá sa ešte veriť na lásku?

    Sú tri hodiny popoludní, za chvíľu príde Roman z tréningu, určite bude hladný.

   Má zaplatené obedy v školskej jedálni, ale poobede na tréningu  všetko vybehá. Baví ho futbal, chcel by byť raz futbalistom, hrať v zahraničnom klube, a keď sa pošťastí reprezentovať Slovensko.

   Pavol sa zamlada tiež venoval športu a dosahoval solídne výsledky. Prišla však vysoká škola, zoznámil sa so mnou a šport hodil za hlavu. Dal sa viac na štúdium a snažil sa ukončiť vysokú školu. Zaujímal sa o ekonomiku, túžil si založiť vlastnú firmu a byť úspešný podnikateľ. Tvrdohlavosť a vytrvalosť má Roman práve po ňom.

    Aký otec, taký syn, vraví sa....,

  Čosi  po tretej prichádza domov Roman. Už z chodby je jasné, že tréning sa vydaril, má dobrú náladu. Prajem mu, aby sa jeho sen splnil, aby sa tým futbalistom raz naozaj stal.

- Ahoj, mami. – pozdraví sa mi.

Ahoj, Romanko, budeš jesť? –

- To vieš, že, áno. Vyhladol. Futbal zo mňa vyžmýkal, čo sa len dalo. –

  Vyložím jedlo na tanier a zohrievam mu ho v mikrovlnke. Vidím na ňom, že by  zjedol aj pečené klince. Nevie sa dočkať jedla na stole.

- Odo dnes budem hrať na ľavom krídle. Tréner vraví, že mám nohy akorýchlik. Dal ma hrať v útoku.  Dnes som si to aj vyskúšal. –

- Vždy budeš na tomto poste? – spýtam sa ho. Vidím mu na očiach, že sa chce rozprávať o futbale.

- Je to potvrdené. – povie Roman.

- Teraz jedz! – napomeniem ho a dávam pred neho zohriate jedlo..., Chytí sa lyžice a púšťa sa s chuťou do jedla. - Dobré..., - pochváli ho.

- Som rada. Tréning ťa musel riadne zničiť, keď si takto hladný. –

- To teda som. – netrvá dlho a tanier, ktorý mal pred sebou je za pár minút prázdny.

   Po štvrtej prichádza domov Kamila. Len, čo vojde do bytu, uloží sa a prejde do kuchyne, rozpráva, aký dnes mala ťažký deň.

   Keby si ty, Kamilka, vedela, čo som  prežila  dnes ja, pomyslím si, a dcéru počúvam. Deti sa mi radi o všetkom zdôverujú. Vždy som ich učila, aby k rodičom boli úprimní.

- Dnes to bol vo firme priam horor, strašný deň, do obeda sme sa nezastavili. Pribudli k nám dve nové kolegyne, trebalo ich zaučiť, práce dnes bolo neúrekom. Som hladná. – konštatuje  dcéra nakoniec.

-Už ti to zohrievam.Nevedela som kedy prídeš.

 

Keď sa Kamila naobeduje, pozbiera riad, vstane a dáva ho do výlevky.

- Nechaj, oddýchni si, umyjem to. – a začína umývať riad.. Mám deti, ktoré vedie, čo majú robiť.Viedla som ich vždy k samostatnosti, aby pomáhali rodičom. Je dobre, keď vedia, že nemajú povinnosti iba sa učiť, ale pomáhať aj doma. Ani Romanovi sa nič nestane, ak raz za – čas pozametá kuchyňu, ale povysáva izbu.

  Zo začiatku sa to deťom  nepáčilo, ale zvykli si. Kamilu som dokonca  od sedemnástich viedla k tomu, aby vedela chytiť varechu do ruky, a dokázala uvariť ľahké jedlá. Mala reči neúrekom: čakajú ju vonku kamaráti, musí sa učiť, zaprela som sa a nepopustil .Dnes sú obe deti samostné a nič iné mi ani nešlo.

   Kamila chytí do ruky tanier, umyje ho, položí na kuchynský drez a spýta sa.

- A otec nevolal, kedy príde domov? – Teraz je tá pravá chvíľa výjsť s pravdou von.

- Otec, už nepríde. Odišiel. –

-Akože odišiel? – Kamila sa neprestáva vypytovať.

- Odišiel od nás. Má milenku.

- Milenku? – V Romanovi moje slová zarezonuje ako bič.

- Áno, má milenku. Budeme sa s tým musieť vyrovnať. –

   Roman vstáva od stola.

 - Chcem byť sám. –  povie a odchádza do svojej izby. Zasiahlo ho to poriadne. Je vo veku, keď potrebuje oboch rodičov. Kamila je už dospelá, zvládne to oveľa ľahšie.

- Romanko, my to....., - vetu nedokončím, chcem vykročiť za synom. Dcéra mi chytí v okamihu zasiahne. - Nechaj ho! Nechoď za ním!Tak to bude najlepšie. Jeho to prejde, všetko chce svoj čas.

- Chcela som iba....,  – oponujem, ale na koniec počúvnem. Kamila si sadne ku mne a rozprávame sa, a veru máme si, čo povedať.

- A to len tak odišiel z ničoho nič? Zabuchol dvere, zabudol na nás? – spýta sa ma dcéra.

- Život,Kamila, prináša aj pády. –

- Viem, ale predsa....., -

- Treba ísť ďalej a obrátiť list. -

-  Keby tu bol, tak ho prerazím. –

- Je to tvoj otec. Nenávisťou si nepomôžeš, tá plodí ešte väčšiu nenávisť. -

- Je mi otec, ale aký otec..?  - Kamila priam zúri. Upokojujem ju, nechcem, aby Pavla nenávidela. Tak sa rozprávame, preberáme záležitosti, ako to bude vlastne ďalej. Hádam nikdy sme si s Kamilou neboli tak blízke. Naša spoločná debata nemá  konca.

Roman v ten večer z izby nevychádza. Niekoľkokrát na neho otvorím dvere, spýtam sa ho, či nechce prísť k nám, vyrozprávať.- Chcem byť sám. – zasiahne. Nechávam ho tak, je to pre neho ťažké. Mal otca doma každý deň, odrazu tu nie. Dobre viem, samota je liek na všetko.  

 Ani si obe neuvedomujeme, je už neskoro, tma zasadla dávno za oknami. Keby záležalo na Kamile, ešte by sa rozprávala. Je však už neskoro na akékoľvek  rozhovory. Zajtra nás čaká bežný pracovný, ideme do práce, Roman do školy, nevieme však, čo nás naozaj čaká.

- Dobre, Kamilka, nadnes stačilo. Končíme dnešnú debatu.  –

   Pozriem sa na hodinky, je pol dvanástej, blíži sa polnoc. Je treba ísť spať. Kamila vstáva  od stola a zasunie za sebou stoličku. Zhasínam svetlo v kuchyni, aj zajtra je deň.

Na druhý  deň je v práci samý zhon, hotový blázinec.

  Povráva sa,  že má prísť kontrola z kraja. Šéf  chodí z kancelárie do kancelárie ako rozzúrený býk, kontroluje každého, či máme všetko v poriadku. Obavy z kontroly nemám.

  Je to pre mňa rutina. Pracujem v tejto firme už sedemnásť rokov a som spokojná.

  Žiadna kontrola ma nedokáže prekvapiť, skôr z mladších kolegýň ide strach, chýba

im prax a skúsenosť. Tu im nepomôžu štíhle nohy v minisukni, hlboký výstrih, kde sa pasú ich dokonalé prsia .Kontrola, je nemilosrdná, ak sa nájde chyba, dá to riadne vyžrať.

   Eva dnes opäť mešká, zase jej nejde načas autobus. Vedúci si ju už raz zavolal a jasne jej pripomenul, že jej meškania nebude tolerovať. Ako ju poznám, za chvíľu tu bude zadychčaná ako parná lokomotíva, zničená úplne. 

  Pristúpim  ku kanvici a nechávam zovrieť vodu na kávu. Je to môj každodenný doping, ktorým  reštartujem svoj deň. Nedokážem si predstaviť, že by som ju nemala na stole.

Deň bez kávy  pre nás nie je možný, pre kolegyňu to platí to isté, obe sme veľké kávičkárky.    

   Dvere sa otvoria, stojí v nich Eva.

- Ten autobus ma raz privedie do hrobu, meškal opäť. –

   Vojde do kancelárie, sadne si za pracovný stôl a začína zarezávať. Ani ju neprekvapí kontrola, ktorá sa na firmu chystá. Ekonomiku a vôbec celé účtovníctvo má v malíčku.

Je skvelá v tom, čo robí.

- Dáš si so mnou kávu, práve ju zalievam? –

- A vieš, že dám, doma som si ju nestihla dať. –

   Ani ja..., deťom  som pripravila raňajky, Romanovi zabalila desiatu, dala kuchyňu do poriadku, k tomu  Kamilašla skôr do práce, jednoducho nebolo na ňu čas. Kávy položím

na stôl, aróma, ktorú cítiť, irituje moje čuchové bunky, je priam božská.

   Držím šálku v ruke, vychutnávam si tento skutočne fantastický  pocit.  

   To, čo som zažila včera, ma poznačilo, s kolegyňou sa mi veľmi rozprávať nechce. Eva si vyberie cigaretu a zapáli si. Nemala by, zvyk je u nej železná košeľa, fajčeniu sa nedokáže zbaviť. - Eva, nefajčí, ničíš sa. Si astmatička. –

- Už som nad tým uvažovala. Ide to do peňazí, a ako vravíš, ničím sa. -

- Moja reč. – dodám a pracujem nad výkazmi, ktoré mám pred sebou.

Ticho prelína priestor medzi nami, akoby nás oddeľovala priepasť. Dvakrát mi do reči nie je.  Nie som vo svoje koži, všimne si to aj Eva.

- Stalo sa niečo? Dnes si akosi  iná, veľmi sa nerozprávaš. –

- Pavol mi dal krásny darček, po devätnástich rokov manželstva odo mňa odchádza. –

- Pavol ťa nechal? A dôvod? –

-  Má milenku. Odišiel od nás. Už dlhší čas som to tušila. Ženská intuícia ma nesklamala. Potvrdilo sa. –

- Hajzel, bastard jeden. –  kolegyňa nedokáže informáciu spracovať.

- Všetci muži sú rovnakí. – povie a zhasne cigaretu .Má pravdu. Zamyslím sa. Spomienky

vo mne ožíjú, nedajú mi pokoja. Pavlovi to nikdy neodpustím! Nikdy! Zradil nás. Chytím sa

nečakane srdca, prichádza na mňa nevoľnosť.

  Eva zodvihne telefón po svojej pravej strane a volá  zdravotnú pomoc. Zachováva duchaprítomnosť a vyrovnáva sa s danou skutočnosťou.  Rýchlo pribehne k umývadlu, napustí do pohára vodu a snaží sa ma prebrať. Sanitka je tu do dvadsiatich minút.

   Keď sa na do mnou skláňa lekár, uvedomím si, čo sa mi vlastne stalo.

- Stáva sa vám často, že odpadávate? – počujem jeho otázku.

- Nie, stalo sa to po prvýkrát. – snažím sa mu odpovedať. Lekár mi vyšetruje zreničky, potom mi zmeria tlak a pokračuje.

- Mali ste, alebo máte nejaké zdravotné problémy? –

- Včera som bola u svojho lekára. Zistili mi leukémiu. – Eva s úžasom v očiach je dosť prekvapená. Chápem ju, nikdy som nebola chorá a teraz ma skolí choroba, s ktorou sa nerado zahrávať. Naše pohľady sa stretnú, kolegyňa ma chytí za ruku a snaží sa ma upokojiť..

- Uvidíš, Petra, bude to v poriadku. –

- Musíte ísť s nami. – vyzve ma muž v bielom plášti.

- Ale ja..., -  som v rozpakoch.

- Spravíme niekoľko vyšetrení  a opäť bude späť. – neverím týmto slovám.

    Najradšej by som zostala. Vrátim sa do práce?  Kolegyňa vycíti ako mi je v tejto chvíli. Nechcela by byť v mojem koži. Zamknem sekretár, rozlúčim sa ňou a odchádzam.

    Nič iné mi ani neostáva.

  Zanechávam tu  svoje roky, kúsok zo seba, neskutočne dlhý čas strávený v kancelárii,

ktorá mi prirástla k srdcu. Svoju prácu mám rada. Nechcem sa jej zbaviť.

   Som úplne bezradná.

  Pred nemocnicou sa mi zatočí hlava, zapotácam sa a príde mi znova nevoľno.

- Je vám zle? Spýta sa ma lekár.

- Áno. – prikývnem. Lekár vyberie tabletku, z flaše mi naleje do plastového pohára vodu

a podáva mi ju. Zapijem ju, po niekoľkých minútach mi je lepšie a kráčam ku sanitke.    

 Obzriem sa za seba, za sebou nechávam  firmu, s ktorou som sa vžila: svoju prácu som

 robila vždy svedomite a naplno.Lúčim sa mi ťažko, nedokážem sa zbaviť myšlienky, že sa

sem nevrátim. Pohľadom zachytím ten zvláštny labyrint ľudí, stávam sa jej  súčasťou.    

  Vyrážame do nemocnice.

V sanitke na zadnom sedadle uvažujem..,

   Nikdy som nebola chorá, síce som prekonala pár prechladnutí s horúčkou, ale to bolo všetko. Nikdy som ich nevyležala a šla do práce. Pracovný kolotoč doma, či v práci som nedokázala zastaviť. Časom som začala pociťovať väčšiu únavu, horúčky sa opakovali, až som musela navštíviť lekára V tomto prípade horúčka neklesla ani po troch dňoch.

    Obvodný lekár mi zobral krv, vyšetrenia ukázali chudokrvnosť a pridala sa k tomu nízka hladina hemoglobínu .Od tejto chvíle sa začínali moje peripetie s mojím zdravotným stavom,

až som sa skončila v onkologickej ambulancii.

   Život si nevyberá, udrie tam, kde to najmenej očakávaš. Tápam v myšlienkach.

   Srdce mi trhá na mraky, keď si pomyslím, že zostanem tu v nemocnici a deti samé doma. Ešte šťastie, že na Kamilu sa dá spoľahnúť, postará sa o Romana. Napriek tomu hlodá vo mne nespokojnosť. 

Vystúpime pred nemocnicou, čosi sa vo mne zlomí.

Petra, nevzdávaj sa!  Aj keď padneš, vstaň a choď!

Nemá zmysel plakať nad rozliatym  mliekom,čo sa stalo, stalo sa. V areáli nemocnice sa mi zdá všetko biele: biele steny, biele dvere, všetko, všetko biele. Začínam túto farbu doslova  nenávidieť. Na schodoch k onkologickému oddeleniu ma mrazí. po celom tele.Nikomu tento pocit neprajem.

    Keď prídeme pred dvere oddelenia, lekár zo sanitky zazvoní na sestričku. Netrvá dlho a otvára nám mladá krásna blondínka, skôr by sa hodila na mólo, ako byť zdravotnou sestrou. Prechádzam chodbou, som veľmi neistá, chytá ma strach.

   V ošetrovni za stolom sedí zdravotná sestra už v rokoch, cez čepiec jej presvitajú sivé vlasy, hoci je staršia, nič jej to neberie z jej pôvabu. Zodvihne zrak a milo sa na nás usmeje.

- Pani tu má byť hospitalizovaná. -  povie lekár, ktorý stojí pri mne. Sestra odloží na chvíľu  svoju každodennú prácu a poprosí ma poisteneckú kartu. Otvorím kabelku a podávamm jej doklad. - Izba, číslo päť bude vaša. Nateraz dostane pyžamo a rodina vám neskôr donesie vlastné. – Súhlasne prikývne.

   V izbe, ktorá sa mi na istý čas stane druhým domov, zazriem ženu, sedí na posteli a srdcorevúco vzlyká. Podídem k nej, snažím sa ju upokojiť.

-  Neplačte, slzy nie sú na mieste. Treba vždy, za každú cenu  bojovať! –

- Odrežú mi prsník, už nikdy nebudem ženou pre svojho muža. Tí sa neradi pozerajú pravde do očí, obchádzajú ju ako myš horúcu kašu. –

- Nebojte sa, ženou zostane. – hlácholím ju.

- Má zmysel dúfať v nádej, keď sú už kocky dávno hodené? – žena mi položí otázku.

 Na túto otázku nedokážem odpovedať, viem však, obe máme čosi spoločné.

  Strach z budúcnosti, obavy z toho, čo nás čaká.

 - Som Petra Bačinská. –  poviem

- Kristína Bajniaková –  predstaví sa mi nová spolubývajúca. Zdá sa prežila toho veľa. Utrie si slzy a zahľadí sa na mňa. Sadnem si k nej a rozpráva mi svoj príbeh, ktorý je hodný na román.

  V tom mi zazvoní  mobil. Vrhnem sa k nemu a počúvam. Volá dcéra.

– Mami, volali mi z nemocnice, že si tam zostala. Stalo sa niečo? –

- Kamilka moja, mám leukémiu. –

   Hlas v mobile sa na chvíľu zasekne. Na linke nastáva ticho, viem, Kamilu to bolí, to, čo si vypočula odo mňa jej trhá hruď. Na koniec prehovorí.

-  Mami, zajtra prídem. Ľúbim ťa veľmi.  -

 

 

 

                                                                          

 

 

.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?