Gabriel Németh román Slzy pre bolesť kapitola druhá / Pavlova milenka /

Autor: Gabo Németh | 2.2.2016 o 14:29 | (upravené 2.2.2016 o 14:40) Karma článku: 2,07 | Prečítané:  133x

      Pavol chytil druhý dych, mierne prešedivelé vlasy dodáva jeho mužskému výzoru ,akýsi šarm, charizma vyžarujúca z jeho tváre, by očarila nejednu ženu. Takto to bolo i v prípade Alice, ktorá nastúpila do firmy Lekros ako sekretárka. Všimol si ju ako prvý, mala tridsaťdva rokov, bola mladá a neskutočne krásna: bezdetná, štíhla s postavou topmodelky, jej bujaré prsia nedali Pavlovi spávať od chvíle, čo ju zazrel.

       Na štyridsaťdva rokov sa cítil, vždy sviežo, videl sa v nej ako v zrkadle, túžil po nej, po dotyku vášni s ňou, mal pri nej pocit, že má tridsať a dokáže milovať ako zamlada. Jeho dobrý  kamarát  Miroslav Skalický, šéf miestneho autoservisu vždy vravieval.

- Po dvadsiatich rokoch, muž musí  ženu vymeniť ako auto. –

   Pamätá si na to, akoby to bolo dnes, keď vstúpila do jeho kancelárie. Mal dojem, že s ňou prišlo slnko, očarila ho, bola dokonalá, Obdivoval na nej všetko od prvej chvíle: čierne, dlhé vlasy po pás, úsmev ako z obrazu Mona Lízy, tvár ako vystrihnutú z bulváru, vždy krásna a očarujúca. 

   Zbadala som na Pavlovi zmenu v správaní, neskoré návraty domov, nezáujem o rodinu. Pavlove časté návštevy v kúpeľni, jeho každodenné holenie mi navrávalo, že s našim vzťahom nie je čosi v poriadku.

     Cítila som to, naisto, som to vedela.  

     U Pavla  nastal nečakaný zvrat. Vo firme sa Alici darí aj vďaka  nemu. Z postu sekretárky sa vypracovala na vedúcu  menegerku. Môj muž  sa stal  pre ňu číslo nambrvan a ona jeho doménou, ženou, do ktorej sa zamiloval ako oheň do vody.

   Stratil pri nej hlavu, veľmi mu na nej záleží. Dni sa míňajú ako rýchlik svoju trasu, nič sa však nemení, Pavol sa až príliš stará o seba, kúpil si nový oblek do práce i novú značkovú kravatu, načisto sa zmenil, rodina preňho neznamená vonkoncom nič.  Alica mu je všetkým, zabúdať preňho znamená znova milovať. Dala som mu svoju mladosť, dve krásne deti, viac som už nepotrebná, som menej atraktívna. Ale dá sa omladnúť pri takejto skúške, ktorú prežívam? Samú seba, sa na to pýtam, no odpoveď akosi neprichádza.   

    Som v nemocnici na onkologickom oddelení, je to nepríjemný pocit, keď každú chvíľu hľadíte smrti do tváre. Na oddelení  je mnoho prípadov, ktoré možno nevydržia do rána, no viera žiť v nich je obrovská, viera, že sa vrátia domov k svojim blízkym.

   Nie všetky prípady sa končia šťastne, včera napríklad vyniesli z osmičky devätnásťročné dievča Katku. Mala rakovinu pľúc, prikryli ju bielou plachtou, položili na vozík a vyniesli z oddelenia, takéto stavy sú neznesiteľné.

   Mám strach. Som nedočkavá, nohy musím mať stále v pohybe, prechádzam sa po chodbe, som nepokojná. Trápi ma fakt, že som ostala bez svojich blízkych, bez detí, bez Kamily a Romanka.

     Je sobota, návštevný deň. Kamila by mala prísť každú chvíľu. Čo však Pavol, príde? Je popoludnie ako každé iné, a predsa čímsi zvláštne. Čakám na svoju rodinu, takýto pocit som dávno nezažila, naposledy som bola v nemocnici pred desiatimi rokmi, keď mi operovali žlčník.  Pavol bol iný, starostlivý, bol pre mňa oporou, dnes však o takom niečom  môžem akurát o tom snívať. Ktosi sa už prediera davom, spoznávam v ňom dcéra.

 - Som tu, Kamilka, tu...., -  mávam, ako o dušu. Kamila, zakopne o nohu muža, ktorý stojí pri dverách. Zničená s dvoma taškami v rukách sa náhli ku mne, chce sa dostať k mojej blízkosti čím skôr, objať ma a povedať.

- Mami, som tu. Som tu, mami!  –  Dcéra sa pozrie mužovi do tváre a ospravedlní sa mu. Robí všetko preto, aby bola čím skôr pri mne. Naše pohľady  sa stretnú, objímem ju a prihovorím sa jej. - Kamilka moja. –  poviem. Zalesknú sa mi oči, dcéra dobre viem, čo cíti. Spolu prežívame rovnakú bolesť a dobre vieme svoje.

- Mami, som tu, konečne rozprávaj ! – povie Kamila. Najhoršie sú večery v nemocnici, keď stíchne všetko. Lekári odídu do svojich pracovní,sestry ostanú v ošetrovni, zahĺbené do každodenných starostí. I mucha na okne akosi stíchne, akoby cítila, že i pre ňu sa môže uzavrieť kruh. Smrť tu číha z každej strany.

   Stačí  keď pavúk, lezúci na stene nastraží chápadlá a má ju hrsti. Samota a smrť si pacientom na onkologickom oddelení podávajú ruky, bez toho aby pacientom dali, čo len štipku nádeje, znova žiť. Za oknom sadá tma, prediera sa cez ňu neskutočná bolesť. Sužuje ma, naháňa mi strach, iba svetlá pouličných lámp blikajú ako staré Edisonky. 

  Pred sebou mám slová mojej matky, bola veľmi veriaci človek, vždy mi vravievala.

- S osudom sa treba zmieriť, len Boh vie prečo tak koná. –  

    Myslím na ňu, viem, musím bojovať, vyrovnať sa s osudom a žiť iba pre deti, potrebujú ma. Najradšej by som sa vyzliekla z vlastného žiaľu, z bolesti, ktorá ma trápi. Aká budúcnosť ma vlastne čaká?  Na túto otázku nepoznám odpoveď,  je v tejto chvíli veľmi podstatná, rada by som na ňu  poznala odpoveď.

   Je čosi po piatej. Súmrak spúšťa oponu ako pred predstavením. Stromy, vyzlečené donaha zapúšťajú v zemi korene a prosia o viac slnečných lúčov. Nič z toho sa nekoná. V ten tichý  jesenný podvečer Kamila stojí naklonená ku kuchynskému drezu s nožom v ruke a krája cibuľu.    Šikovne ním narába, cibuľu osolí a nechá slziť, potom ju spení a opraží.So zásterou okolo drieku sa cíti ako ryba vo vode. Vareniu sa naučila od mamy, teraz sa jej táto škola nesmierne zíde, ináč by taniere boli dnes prázdne.

   S chuťou sa púšťa do prípravy večere, doma je cítiť prázdnotu,mama tu jednoznačne chýba.    

   Mäso vo výlevke je už rozmrazené, vybrala ho ešte ráno, keď odchádzala do práce. Vyberie ho zo sáčku a nakrája na tenké plátky, potom nasolené kusy mäsa vyklepe a vypraží ich. Táto úloha jej sekne ako uliata.

     Sama je v duchu na seba pyšná, že sa od mamy čosi naučila.

     Stojac pri hrncoch, popri sporáku zohreje olej a hodí naň cibuľu:blažená, fantastická vôňa zaleje celú kuchyňu, ocení ju i Roman. Nesie sa celým bytom, je nezameniteľná a dalo by sa povedať až rozprávková. Všetko prebieha tak, ako má v smere hodinových ručičiek.

   Roman sedí za stolom a sleduje Kamilu, popritom rozmýšľa: otec mu jednoznačne chýba. Chvíle s otcom sa vytratili. Jediné, čo mu otec povedal je, že odchádza, pretože si s mamou nerozumie, ale ako otec, na neho nikdy nezabudne.

 - Dones mi zemiaky zo špajze! –  pozrie sa na Romana.

- Trocha si švihni, nech to kvapí! –  Brat je akýsi iný, zmenil sa. Je smutný a príliš apatický.  Roman  donesie  zemiaky, položí ich do kúta a odchádza do izby. Chce byť sám vo svojej samote, s nikým sa s ňou nechce deliť. Vojde do svojej izby a hodí sa na gauč. Čo keby zavolal otcovi? Možno by sa porozprávali, len tak, otec by sa ho spýtal, ako sa má, čo je nového u neho? Tak veľmi to potrebuje. Chytí do ruky mobil, vytočí číslo a s napätím čaká. V tom sa v mobile ozve ženský  hlas.

- Prosím, -  

    Cíti sa nepríjemne, je mu zo všetkého na nič, nemá otca a tak veľmi ho potrebuje. Kamila mala pravdu, má milenku, rodina ho už nezaujíma. Už ich nemá rád, stratil o nich záujem.  Zavrie oči a od trápenia zaspí. Sníva sa  mu, že je s rodičmi na horách.  Jeho sen je priam živý :  za oknom padá sneh, otec prikladá do kozuba, mama je šťastná, sedí za stolom a popíja čaj. Na poludnie sa vyberú na hory, fúka ostrý vietor a nádherne sneží, na Romanovej duši je odrazu tak krásne. Otec sa pri chodníku cez  stojace zábradlie nahne, náhle sa pošmykne a padá do rokliny.

- Nie! Nie!! Nie!!! –  

   Kamila pribehne do izby k bratovi.

- Čo je Roman? Čo sa stalo?-

- Snívalo sa mi s našimi. – Privinie si brata na hruď.

- Už je dobre Roman, všetko bude v poriadku. – Sestru prebrala výchovné žezlo od mamy, vychováva ho a stojí pri ňom, je to skvelý pocit, ktorý by nezamenil za nič na svete, o sestre samej nehovoriac.

 - Poď jesť ! Je navarené ! –

- Kamila, mama zomrie? - spýta sa.  

 - Prečo by mala zomrieť? –   

    Jeho otázku prebije vlastnou otázkou ako tromf, vie, že klame samú seba i brata, no nesmie pripustiť fakt, že všetko sa  skončí smrťou, s takým pocitom sa žije veľmi ťažko.

– Vieš, čo Romanko, je niečo medzi nebom a zemou, čo nezastavíš a nikdy nezmeníš. Každý z nás zomrie, ale mama, tá bude žiť v našich spomienkach stále.

-  A čo nového  v škole? –  spýta sa ho.

- Rodičov  volajú do školy, mama  je teraz v nemocnici a otec....-

 - Zasekne sa. - Mohla by si ísť ty? –

- Vyviedol si niečo? –

- Nie, len rodičov volajú kvôli prihláške na strednú školu. Som siedmak , nie?-

 - Macher. - usmeje sa Kamila. Vie, že  Roman by nič nevyviedol.

Je správny chalan, učí sa dobre,  nefláka sa, nikdy s ním neboli problémy, dokonca je dobrý žiak. - A kde si sa  prihlásil. –

- Na športové gymnáziu do Bratislavy. Chcem sa venovať futbalu. –

  Roman patrí k tým, ktorí majú blízko k športu, i jeho otec kedysi za mlada športoval, hrával futbal. Dostal sa do extra ligy, lopta bola vždy pre neho lákadlom.Nikdy si však Kamila nemyslela, že futbal bude  brať tak vážne. Nakoniec prečo nie?

Byť športovcom, cestovať a spoznávať krajiny, víťazstva i prehry, to už je čo povedať.  

- Tak futbalista? Vieš, že musíš byť dobrý v učení,  a viac než dobrý. Je ti to hádam jasné? –

- Nerob z toho tragédiu. Učím sa dobrestane a odchádza  do svojej izby. Predstava, že i on raz bude slávny, že sláva sa mu raz ovinie okolo krku, a nikdy ho neopustí ho fascinuje.Často sníval o tom, že raz bude slávnym  futbalistom. Otec mu mnohokrát vravieval.

- Sny sú na to, aby sa snívali a raz sa splnili. - privretými očami, sa vnára do sveta futbalu, vidí sa v reprezentácii, ako hrá so štátnym znakom na prsiach. Tvrdou drinou sa tam určite dostane, o tom je presvedčený. Nie, nenechá nikoho na pochybám.

     Dvere sa náhle otvoria, stojí v nich Kamila.

- Mohol by si to dať tichšie. Susedia sa budú sťažovať. –

     Kamila má dvadsaťtri rokov, pracuje vo farmaceutickej firme na vývoz a dovoz liekov, vzťah s Michalom jej vyhovuje. Ale čo Roman? Má iba štrnásť, stáva sa z neho mladý muž. Na chvíľu si predstaví okamih, keď tu mama naozaj  nebude. Nemôže len tak ochorieť, otec zabuchnúť dvere a dať všetkým zbohom. Zachoval sa sebecky, myslel iba na seba. Ale kde je šťastie jeho manželky, ich mamy? A čo šťastie jeho detí? Na to zabudol?

 

Budík na nočnom stolíku zazvoní až sa strasie, v izbe vládne ticho, ktoré sa za chvíľu premení na bežný pondelkový zhon. Porozhliada sa, najradšej by sa hodila na druhý bok a spala by ďalej. Ležiac na posteli si popreťahuje svaly, ponaťahuje sa a vystrie sa.

      Ešte jedno také zvonenie a hodí budík o zem. Pripadá si, akoby bola na vojne a musela vstávať na povel. Chytí  ho do ruky a rázne ho umlčí. Konečne vstáva, hodí na seba tepláky s  červeným tričkom, s emblémom Love story. Veľmi ho rada nosí, kúpil jej ho Michal na jej osemnástiny. Miluje svojho Michala od prvej chvíle, má v sebe akési fluidum, ktorým ju očaril.

      Vyšportovaná hruď, vlasy čierne, nakrátko ostrihané, oči vždy  tajomné, veľmi hĺbavé, jeho zvláštny štýl osobnosti : Vyžaruje z neho čosi, čo nevie ani sama správne definovať, ale jedno vie naisto: čaro Michalovej osobnosti  je veľké.Vchádza do Romanovej izby.

- Vstávať spachtoš! Povinnosti  volajú! –

- Máš svedomie, budiť ma tak zrána. – Roman si sestru nevšíma.

      Odkedy ostali sami, bez mamy, Kamila sa vo vzťahu k Romanovi trochu zmenila, zvážnela, celkovo život berie ináč. Je na neho troška prísnejšia, pôsobí viac  autoritívnym dojmom, ako tým sesterským. Ona si však váži každú strávenú chvíľu s bratom.  

-  Povedala som vstávame, lebo zmeškáš Roman! –

- Ešte pätnásť minút prosím.  – Roman sa otočí, rozospatou tvárou  k stene si sestru nevšíma.   

   Rád by si ešte pospal.

- Žiadnych pätnásť minút! Vstávame! – zasiahne Kamila. - Vstávame! -  znie to ako rozkaz. Nakoniec vstáva. Aj keď sa mu veľmi nechce. Robil by všetko na svete, len keby si  nemusel sadnúť do školských lavíc. Pretrie si očí a odchádza do kúpelne, dať sa do poriadku.

    Stôl je už prestretý, raňajky, ako vždy sú výdatné tak, ako ich zvykla vždy  pripraviť mama, ale ani Kamila sa v žiadnom prípade nedá zahanbiť, naopak, vyrovná sa jej.

      Maslový chlieb s medom, k tomu sladké kakao je raňajšie menu. Kamilin brat chytí do ruky príborový nožík a natrie si ho na chlieb, pokvapká domácim medom a zahryzne sa.

   Pozrie sa  na sestru, pridáva si  a chutí jej. Pamätá si ako trávili prázdniny u starého otca, včiel sa však vždy štítili, nesmierne sa ich báli. So sestrou ich iba z diaľky pozorovali. Starý otec pracoval včelíne, vždy vravieval s akousi láskou ku včelám.

- Včely vám nikdy neublížia, pokiaľ im sami neublížite.  –

   Roman vstáva od stola, zasunie za sebou stoličku a lúči sa so sestrou.

– A dávaj na seba pozor! Šál a čiapku maj vždy na sebe! -  zakričí na neho, utrie šálky a taniere, no mysľou však, je už v práci. 

   Tento týždeň majú vo firme toho veľa, práce je  vyše hlavy.  Na oddelenie prišli dve nové kolegyne, treba ich zaučiť, a k tomu je koniec mesiaca, mesačná uzávierka súri.

 

 

    Čaká na autobusovej zastávke. Ranný mráz zachádza pod nechty, vyhrnie si golier na kabáte a zapne sa. Ruky si zastrčí do vrecka kabátu a trocha ich pookreje. Ulica a okolie autobusovej zastávky je na toto dnešné ráno dosť rušné: križovatka plná ľudí iba potvrdzuje jediné, je ranný každodenný  ruch.  Autá v neskutočnom závese za sebou  sa predbiehajú ako atléti na bežiacej dráhe. Je pondelok, pracovný týždeň práve začína.

     Tento deň je najhorší, dopravná špička kulminuje a premávka sa ani na chvíľu nezastaví,  je v plnej permanencii. Pozrie sa na hodinky, autobus čochvíľa prichádza. Hľadí na spolužiakov, v tom mu ktosi máva na pozdrav, Erik, jeho spolužiak a dobrý kamarát. Stali sa priatelia, no nie vždy si boli tak blízki, odvtedy čo sa obaja zapísali do športovej triedy, ich priateľstvo sa akosi  upevnilo.

- Otrasná zima. – dodá Erik a sleduje vietor v korunách stromov, jeho sila je zničujúca a bije priam do očí. Na zastávku prichádza Lucia, bohová kosť, kočka ako sa patrí, v škole sa povráva, že chodí s Romanom. Erik vie, že čosi medzi nimi je, potvrdila to Julča s krycím menom Škebľa.

    Vyjadrila sa celkom jasne, Lucia má oči  iba pre Romana, má rada typy chlapcov, akým Roman je. - Pozri Lucia. – Ten nereaguje, pozrie sa na ňu a mávne jej na pozdrav. Dosť ju to prekvapí, čakala, že príde k nej, pozdraví sa s ňou, povie jej aspoň ako dobre vyzerá. Kvôli nemu si zobrala zúžené rifle a ten sexi červený pulóver s véčkom.

      Erik Romanovi závidí, vlastne závidí mu celá škola i chlapci z futbalového klubu.

Má babenku, ktorá má všetko, i cici i rici, slovom je to neskutočná sexi baba.

 - Ty si taký pako Roman! Stojíš  tu ako berlínsky múr v osemdesiatom deviatom. Však choď za ňou! Máš ženskú ako oči a ty  nič iba jej kývneš na pozdrav. -  

 - Teraz mám iné starosti. Mama je chorá, otec od nás odišiel. Sme s Kamilou sa mi, nemám chuť na argentínsku telenovelu podľa jej predstáv, keď prežívam samé problémy. –

- To som nevedel, sorry. –  . Autobus práve prichádza.

 

   Prvá hodina je matematika. Starý chren, ako matikára všetci volajú sa prechádza s učiteľskou paličkou okolo lavíc, jastrí okom pozorného jastraba a číha na svoju  korisť. Neodpustí svoj prísny pohľad, vyberie notes a listuje v ňom,  potom ho zloží a opäť ho otvorí. Táto hra na nervy sa VII.A  nepáči. 

Trieda sedí ako na klincoch a primrzlo čaká, kto sa stane jej obeťou. Otvorí znova notes a vysloví meno.

- Erika Dracenská. –

- No zbohom! . – precedí cez  zuby Rika.

     Starý matikár upriami svoj zostrený zrak a dáva jej otázky ako z dela. 

- Ako znie Pytagorova veta? Ako sa vypočíta obsah obdĺžnika. –

     Celá hodina je hotový zabiják, samé nerváky od prvej minúty. Erika zo seba nič nedostane,  nič nevie, je nepripravená, ako vždy. Matematika jej nikdy nešla, nemá bunky na predmety, kde ide predovšetkým o logiku a sústavné premýšľanie.

    Rada by študovala čosi iné, chce byť kaderníčka. Bavia ju módne, účesové trendy, ktoré teraz letia, rada drží hrebeň v ruke a svojim známym robí účesy na počkanie. A načo jej bude matika v odbore, ktorý sa chystá študovať? Hádam si starý matikár nemyslí, že bude počítať klientom vlasy na hlave?

   Otec by z nej chcel mať inžinierku, jej však také čosi nevonia.  Raz chce mať vlastný salón, to by sa jej páčilo. Keby Starý Chren chcel od nej, aby ju ostrihal, spravila by mu taký účes, že by ho vlastná manželka nespoznala, hoci aj zadarmo, le nech jej s matematikou dá navždy pokoj. - Čo sa robí s tebou, Dracenská, zhoršil sa ti prospech v poslednej dobe,  a práve v čase, kedy by si si na učení mala záležať. – Mlčí.

    Vie Alexander Šata prezývaný Starý chren má pravdu, ale nejde jej to, matematika je jej cudzia. A opäť ticho pred tabuľou. Erika nevydá zo seba ani slovo. Zaryto mlčí ako ruský partizán. Foter ju doma zderie ako hada, domov nech radšej  nejde. Vidí  jasne svoju budúcnosť, otec z nej spraví živú mŕtvolu.

- Okamžite sadnú. Opäť nič nevieš, si nepripravená. Nedostatočná s výkričníkom.  Bež do lavice, lebo za seba neručím, dávam  ti jasnú nedostatočnú. -  Slová učiteľa sú ostré. Hnevá sa, až zúri. Takúto triedu ešte nevidel, ako má vedomosti od ostatných učiteľov, žiaci sa viac flákajú poobede v meste ako sedia nad učebnici. Často je ich vidieť v meste, a také sú aj ich výsledky v škole. - Vybrať si pero a papier. Napíšete dvadsať minútovku. Preverím si vaše vedomosti, nielen Dracenskej. – zaklincuje hodinu Starý Chren a všetci vedia, že je zle.

- Ešte jedna  takáto hodina a všetci skončíme na áre. – ozve sa počas prestávky v triede Roland Smrečina. Matematiku veľmi nemusí, je rád, keď matikára vidí z diaľky. Druhý Einstein z neho síce  nebude, má rád biológiu, geografiu a fyziku, to sú jeho predmety, v ktorých je doma, je v nich dobrý a cool.

- Počkaj, čo bude na slovenčine. – prihovorí sa k Rolandovi Jožo Kočík.

  Slovenčina pre mnohých sa rovná priamej guľky do hláv a k tomu ak sa priráta stará učiteľka Raketľa, jej maniere, každá hodina sa stáva pre VII.A živelnou pohromou.

   Nasledujúcu hodinu zastupuje mladá učiteľka Iva Juránková. Pedagogiku si  vybrala ako celoživotný odbor, má k nej blízko: obaja jej rodičia sú učitelia, sama si so žiakmi rozumie, rozpráva o skupine Beatles, o ich hudobných úspechov, vystúpeniach, čo imponuje mnohým. Hodina hudobnej výchovy s touto mladou učiteľkou prejde veľmi rýchlo. 

  Žiaci sa nenazdajú a už zvoní.

 

- Starú chobotnicu z nás chytí klepka, miesto školského výletu pôjdeme na jej pohreb. –  zapojí sa cez prestávku do rozhovoru Laura Rozmarová.Položí na lavicu malé zrkadlo a šminky, ktoré dostala na Vianoce od rodičov. Chce byť dokonalá, zabúda však, že k dokonalosti má ďaleko. Nie je nič moc, žiadna kráska, no snaží sa dievča. Jej smiešne nohy do ó rozosmievajú chlapcov  v triede, ale vždy je dobre oblečená.

   Nosí na sebe iba značkové veci, to jej však ku kráse nepomôže. Raz doniesla tričko s potlačou  Eltona, aj s jeho podpisom, všetci ju doslova žrali. Na chvíľu sa stala naozaj hviezdou, chlapci jej pozerali do výstrihu, akoby tam našli  poklad na Striebornom jazere,

no každá star raz zhasne. A nakoniec naozaj zhasla.

     Vie sama misskou nikdy nebude, rada by ňou, ale bola by ešte radšej, keby ju chlapci obletovali ako ostatné dievčatá. Laura nie je ich ženský idol.  Chlapci po nej akosi nebažia.     

     Jožo,  je frajer veľkého kalibru, patrí k chalanom, ktorí radi hrajú machra pred spolužiakmi, môže si to dovoliť, jeho mama je  riaditeľka gymnázia a otec veľké zviera, biznismen, ktorý školu vždy finančne podporí.  Sponzorstvo je pre neho veľkou prioritou a  pre Joža je to jasná istota, že môže vyskakovať pred učiteľmi a byť  neskutočný frajer.

     Sadne si za  učiteľský stôl a zvolá nečakane. Jeho spolužiaci spozornejú, Jožo je slovom  frajer, poriadny sekáč, akého táto škola celou svojou históriou nenosila.

- Sopliaci a milé sopľandy. – prihovorí sa im.

- Kto ti je sopľanda, ty nepodarok  po záruke. -  ozve sa Zuza, pristúpi  k Jožovi a ohúri sa na neho. - Práve ste videli,  ako má ma Zuza rada. –  Jožo sa frajersky usmieva.

- Ha, – ha ,– ha, ty, trúd obyčajný, si veľmi zaujímavý. –  Zuza sa mu otočí  chrbtom.

     Dnes ho má akurát dosť, tá jeho každodenná frajerina, ktorou za každú cenu chce zaujať.      

    Neznáša ho a vôbec, neznáša frajerov takého rangu. Jožo je papalášov synček, je synátor vychovaný vďaka rodičom ako vo vate, u neho šancu nemá, o tom nemôže ani snívať.

 - Tak teda ešte raz , sopliaci a sopľandy, dámi a páni. – Jožo pokračuje.

- Po ťažkom týždni dobre padne všetkým u nás žúrka. Kto príde je vítaný. Naši sa chystajú od cestovať, byt je voľný pre všetkých. –   

       Predstava, že  bude u nich žúr, ho privádza do ošiaľu, do akého si tranzu, kedy sa z chlapca stáva muža. Sám vie, Zuza ho akosi nemá v obľube, to je vidieť hneď na prvý pohľad, len, čo sa na ňu človek pozrie. Má pocit, akoby ho vraždila, dokázala by ho prepichnúť očami, jednoducho ho nenávidí. Jožo skočí  z učiteľského stola, pristúpi k nej a osloví ju. - Osobne ťa na žúrku pozývam. Rád by s ňou chodiť, aby bola len jeho. Žúr u nich doma by veľa zmenil, a možno aj ich vzťah k lepšiemu.

- Ešte sa uvidí. - odpovie Zuzana.....,

- Zuzi, prečo ma nemáš v láske? –  spýta sa jej na rovinu Jožo Kočík. 

- Lebo medveď a iné rozprávky. Už vieš? – zlostne na neho vyprskne. Kočík nikdy nebol jej typ. Je veľký frajer a ona frajerov neznáša.  - Zuza, raz ma budeš milovať.  -

    Jeho slová  v nej zarezonujú ako britva.

 - Nikdy, rozumieš nikdy! – Iba ignorantsky pousmeje a precedí pomedzi zuby.

 - Veď čas všetko ukáže. – povie Jožo.  Je rada, že sa ho na dnešný deň zbavila.

 

    Roman sústavne myslí na mamu. Čo asi robí? Má sa lepšie?  Nedokáže sa sústrediť, hoci počúva výklad učiteľa, mysľou je niekde inde. Stále mu víria v hlave myšlienky na mamu. Zomrie? Alebo bude žiť?  

    Poobede ho čaká obrovská drina, futbalový tréning, na ktorý sa veľmi teší. Futbal, ktorému sa upísal navždy ho naučil bojovať, prechádzať životnými prekážkami  tak, aby na konci bol víťazom on sám. Zbalí si všetky veci a prezlečie sa do športového, je pripravený na tréning.

   Tento šport ho spravil silnejším, slovo slaboch v jeho slovníku neexistuje, iba predstava, že príde čas, keď tu mama nebude je stiesňujúca, desivá ako zlý sen. Nedokáže sa s tým vyrovnať.

  Ponáhľa sa, aby stihol autobus.

    Vyjde z bloku, je neznesiteľná zima, hľadí na rušnú križovatku, na tento zvláštny labyrint mesta. Stojí len tak uprostred v ňom a sleduje ľudí, ako sa náhlia za svojími povinnosťami.

     Aj on patrí k nim. Vykročí pevne do kroku, mysľou mu víria myšlienky patriace iba mame. Pri všetkej tej snahe, myslieť pozitívne, je pre neho veľmi ťažké. Život nie je prechádzkou ružovou záhradou, kde kvitnú iba kvety po oknami, je to skutočná realita, 

plná bolesti, ktorú momentálne Roman prežíva.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?