Rásť ako tráva pod domami
cez tŕnisté ruže vyššie a vyššie.
Byť svetlom do tmy,
keď príde ten pravý čas.
Na tejto ceste je v nebi raj a iný čas,
keď dozreje večné zbohom
poslednou spomienkou v bolesť cez slzy.
Kríže objímu vysoké tuje,
slza vypadne z oka - povie sa tu je...,
Smrť ako ostrá britva,
ktorá berie vlastné brehy.
Rieky sa vylejú v ťažký okamih.
Zhasne i posledný plameň sviečky,
na bolesť cez srdce, ktoré bolí,
až kým nesvitne nový deň.
Boh hrá za rána svoje večné rekviem.