Despotická mama

Autor: Gabo Németh | 22.5.2016 o 0:00 | (upravené 22.5.2016 o 6:50) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  82x

Už toho mal dosť. Muselo sa to stať Ďalej to tak nemohlo ísť. Len na jedno nevedel zodpovedať. Prečo? Prečo? Sústavná kritika, samé otázky, ale žiadna nezodpovedaná odpoveď na ne.

Búrka za oknami stíchla, čosi stíchlo aj v Šimonovi.

   V tom si uvedomil akýsi vnútorný nepokoj v srdci. Kvapky dažďa stekali na parapet okna, jedna z nich sa stávala sa maxikvapkou. Predierala sa cez ostatné a nachádzala si cestu, na už aj tak premočenú zem.

    Stál za oknom, hľadel neskorému popoludniu do tváre a premýšľal.

 Kam smeruje jeho život? A prečo vlastne takto?  Jedno však vedel určite, má právo žiť s tým, koho miluje. Dvere sa otvorili, do izby vošla Lucia. Podišla k nemu a prihovorila sa mu.

- Netráp sa, Mama to tak nemyslela. –

- Tadeáško spí? – spýtal sa.

- Buď spokojný. Áno, spí. –

   Zatvoril okno. Schladilo sa.

- Mama ma však  nikdy nevpustí do svojho srdca. –  pokračovala.

- Veď práve, to ma mrzí. Sme šťastní a ona...,  -  v polovici vety sa zasekne. Necháva sa unášať myšlienkami, nedajú mu pokoja a myslí ustavične na mamu.

   Prečo sa k jeho vzťahu s Luciou takto správa?

   Odpoveď na túto otázku hádam nikdy nedostane. Sústavne s ním a s jeho partnerkou má problémy, pritom Lucia za nič nemôže. Tie jej nekonečné otázky.

    Prečo ešte nie sú manželia? Prečo ten veľký rozdiel?

   A prečo to dieťa, ktoré nikdy nebude jeho ?  Nikdy!

- Lebo medveď! Už vieš? – povedal jasne a ukázal jej dvere.

- Von z môjho bytu!  Okamžite von! –

Pochopila, vyhodil ju jej vlastný syn. Priečila sa, nechcela odísť.

Šimon bol s nervami na konci. Skríkol na ňu druhýkrát.

-Von !  –  A bolo to najlepšie riešenie.

    Mama bola svojím správaním neznesiteľná. Miešala sa im do všetkého, riadila ich, nekonečne dirigovala. Jej cirkusy mu už liezli krkom. Aj malému Tadeáškovi tieto jej výlevy nerobili dobre. Ťažko niesol, keď si ho dospelí dohadzovali ako hračku, ku komu vlastne patrí.   Ešte i teraz Šimon počuje to rázne matkino.

 – Nikdy to nebude tvoj syn! Nikdy! -

   Tadeáško sa v okamihu rozplakal ako búrka. Jeho plač Šimona chytil  za srdce. Pohladil ho a chlácholil ho.

 – Neplač, Tedko, si predsa náš, mamkin a môj. Máme ťa radi. –

  Šimonova mama, akoby si ani neuvedomovala, že chlapec je vážne chorý. 

  Bol ťažký epileptik. Aj také negatívne emócie, ktoré sa v ňom hromadili, mohli skôr, či neskôr spôsobiť epileptický záchvat.

  A prišlo na koniec to, čoho sa Lucia so Šimonom najviac obávali.

   V jednu sobotu, nad ránom ho aj dostal.

   Skrúcal sa v kŕčoch ako paragraf. Bol to neznesiteľný pohľad, iba pre silné žalúdky. Celý sa triasol, penil z úst. Človeku až nabiehala husia koža, uvedomujúc si, že tento chlapec potrebuje rýchlo pomoc. Šimon jasne rozhodol.  - Zavolám našim. –

Šimonov otec práve  v takýto čas fajčieval v okne. Miloval včasné rána s cigaretou v ruke, keď fúkal chladný, svieži vietor, ktorý mu bičoval tvár a on s pokojom mohol vychutnávať svoju  fajčiarensku siestu. Práve chcel zhasiť ohorok, keď na chodbe zazvonil telefón.

   Koho to čerti šijú, že nemôže spať? Nedokázal si vysvetliť.

   Kto to môže byť tak skoro zrána?    

   Prešiel na chodbu a zodvihol telefón. Na druhej strane linky sa ozval syn.

- Čo sa deje, Šimon? –

- Tadeáško dostal epileptický záchvat. -

- Rozumiem. Obliekam sa. Vezmem auto a som ihneď pred vašim blokom. –

  Ani sa nestačil spamätať zo synovej informácie a už mal vo dverách rozospatú manželku.

- Čo sa stalo? – spýtala sa ho.

- Tadeáško dostal epileptický záchvat.  –

- Idem s tebou. – nevnímal manželkine slová, vôbec ho nezaujímala. Náhlil sa, len tak hodil na seba kabát, vzal kľúče od auta kľúče od auta a zbehol po schodoch, pred blok na parkovisku, kde stálo ich zaparkované auto. Dobre vedel, je treba konať, okamžite a rýchlo.

Pri pohľade  ako v rukách vynášal zmeraveného Tadeáška, si po prvýkrát uvedomila,

že spravila chybu. Už vie, rodina je pre Šimona všetkým. Nikdy nezabudne na ten obraz,

ako ho priam ztuhnutého v kŕčoch dával na zadné sedadlo v aute. Sadla k nemu a celú cestu mlčala ako hrob.

   Obaja však vedeli svoje.

   Šimonov otec naštartoval auto a vyrazili na cestu do nemocnice.

   Lekári na oddelení boli v plnej pohotovosti, Tadeáškovi poskytli prvú zdravotnú pomoc, pichli mu injekciu a kŕče pomaly ustupovali.

   V tom nečakane pred všetkými vystrel  ruku k matke so slovami.

– Mamka som iba tvoj. Som iba tvoj. –

    Týmito dojal aj službokonajúceho lekára, ktorý, ale nič nechápe. Lucia pristúpila k synovi a držala ho pevne za ruku, akoby ho nikdy nechcela pustiť.

- Áno, zlatko, si iba môj. – mala slzy v očiach. V tej chvíli sa im nedokázala neubrániť.

    Šimon sa pozrel sa na matku, tá iba previnilo sklonila hlavu a čakala ako sa celá dráma skončí.  - Bude najlepšie, ak teraz pôjdete domov. – naznačil lekár.

Rodina pomaly vychádzala z oddelenia na chodbu k východu  nemocnice. Lucia sa naposledy obzrela za synom, drásalo jej srdce. Prežívala ťažké chvíle. Šimonov otec napriek situácii, ktorá bola pre jeho manželku nepríjemná, jej priamo, bez okolkov adresoval slová.

- Občas sa správaš nemiestne. A tu je výsledok. No povedz, chýbalo nám to? –

   Bol to chlap so srdcom na správnom mieste, nikdy sa nebál pozrieť pravde do očí. V žiadnom prípade si  nedával servírku pred ústa. Najmä, keď obraňoval tých, ktorí si to zaslúžili. Tadeáško k tejto kategórií jednoznačne patril. Bral ho ako vlastného vnuka a mal ho nesmierne rád.

   Na parkovisku sa Šimon otočil tvárou  k mame, nedalo mu, aby jej priamo nepovedal.

- Prepáč, mami, nesieme svoju bolesť, ale sme šťastní.  – 

Zahľadela sa na mladých, tak veľmi chcela odčiniť svoje správanie. Trápilo ju veľmi vlastné svedomie. Milo sa pozrela najprv na syna, potom na Luciu a vyriekla. -  Dávam vám svoje požehnanie. Buďte šťastní. A ty, Lucia, prepáč, ak môžeš, že som sa k tebe tak správala. Je mi to ľúto.  –

    Cestou v diaľke sa niesli tieto slová, postupne však zanikli v ostrom speve vetra.

    Iba Šimon a Lucia poznali ich skutočný význam a sychravá jeseň, ktorá kráčala skorému

ránu oproti. Kliesnila si cestu popri stromoch na sídlisko, práve kdesi tam, na treťom poschodí, sa začínal úplne nový život, hoci s veľkým krížom, o to väčšou láskou na pleciach.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?