Zhasnutý plameň sviece. Izba je prázdna ako dlaň.
Nebo roztiahlo svoje rolety. Svitá konečne do básne.
Všetko, čo nám bolo dané, si ako vzácnu soľ chráň!
Istá je cesta, na ktorej každý plameň na popol zhasne.
To je tá v srdci krížom preliata večná naša daň,
a ešte ďalšie iné žiale a smútky.
Viem, husle na stole na jeseň stratia svoj hlas.
Starý javor vztýči hlavu k oblohe.
Ty pochopíš okamih, ktorý nesie jesenné bôle,
a predsa nás učí usmievať sa cez slzy.
Mať v srdci bohatstvo menom láska, ktorá bolí.
Mať teba, sny a túžby a na hrudi večer vyplakané hory,
do poslednej slzy na perách.
Milujem ťa, až mám z toho neskutočný strach.