Sedával som s ňou v tretej lavici od okna,
mala na svojich čerstvých sedemnásť
príliš sexi postavu,
vlasy ako horúca jeseň plnej poézie,
že Rimbaud by si z nej bral príklad.
Boky plné, až srdce mi pri pohľade na ňu
ronilo slzy a v každej slze som si predstavoval
vášeň ako med v ohni a mnoho ďalších obrazov erotiky,
na ktorú nemal ani samotný Salvador Dalí.
Volala sa Táňa, mala oči plné neba,
ktoré svitalo ,keď som vstával presne
o pol piatej ráno, chytil sa pera a písal
báseň pre ňu.
Tak žijú básnici s poéziou v srdci na jeden dych.
Milujú básne a všetky ženy menom Táňa.
Majú svoj imidž, vlastné sny byť básnikom a milovať.
Zmaturoval som pri jej krásnom nahom tele skôr,
ako ostatní v štvrtom ročníku a vďaka nej som
vedel o anatómii viac ako môj starý profesor biológie.
Po strednej škole všetky lásky odlietajú ako anjeli s krídlami
a nám, ktorí milovali a boli zradení ostávajú iba spomienky,
na dievčatá ako lusk a iné básne.
Aj po rokoch hľadám svoje stopy do minulosti,
viem, že táto cesta už nevedie nikam.