Premietala si všetko znova. Mala pocit, že iba ona, ona je vinná. Ona navrhla, aby si kúpili auto. Pomiešala si kávu, odpila si z nej. Keby sa všetko dalo zvrátiť späť. Káva bola lahodná, milovala tento naozaj kráľovský mok, včas zrána. Dnešné ráno bolo úplne iné. Sivé, smutné, zahalené bolesťou, ba i cigaretka, ktorú si ku každej šálke kávy dávala, nemala žiadnu chuť. Zamyslela sa. Pozrela koľko je hodín. Bolo práve šesť. Malý Kristián ešte spí, čochvíľa ho bude musieť zobudiť a pripraviť do škôlky. Každé ráno ho budiť, tiahnuť celou Bratislavou do centra, aby na pol ôsmu bol v škôlke bolo pre neho viac než deprimujúce.
Kristián je zlatý chlapec, celý tatino, akoby povedala babka z Popradu. Silvia si ani nepamätá, kedy ju navštívili naposledy. Bolo to veľmi dávno. Čerstvý vzduch, prekrásna príroda, pravá dovolenka pod horskými štítmi. Čo viac si človek môže priať? Bolo treba nabrať novú silu, energiu a vôbec oddýchnúť si z veľkomesta, akým Bratislava je. Každodenný zhon, stres, bolo jednoducho potrebné vypnúť.
Zhasla cigaretu, vyniesla šálku do kuchyne a začala malému Kristiánkovi variť krupičnú kašu. Bolo to Kristiánkove obľúbené jedlo. Poumývala šálku od kávy, pod spodok hrnca natrela masťou, aby sa mlieko nepripálilo. Starý, dobrý recept, ktorý sa naučila a vždy ho aplikuje. Pri spomienke na Ivana, sa nezmohla viac ako na slzy.
Život je nekompromisný hráč, prihrá ti niekedy také údery, že človek ich nedokáže zvrátiť späť. Pomaličky zovrelo mlieko, pridávala krupičnú kašu a miešala ju. Osud je zvláštny okamih, tomu sa nik nevyhne. Jednoznačne výčitky svedomia boli na mieste. Nedokázala pripustiť skutočnosť a zmieriť sa s tým, čo sa stalo. Zobudí Kristiána, naraňajkujú sa a pomaly sa vyberú na prieč rannej, ešte ospalej Bratislavy.
- Tak vstávaj, pokladík môj. - oslovila Silvia svojho štvorročného syna. Bola rada, že ho má. Ivan by mal z neho určite radosť. Po raňajkách odniesla malého do škôlky. Cestou späť si v autobuse uvedomila nesmiernu samotu. Bola tak sama, neskutočne sama.
Len čo vyšla výťahom na tretie poschodie, kľúčom otvorila dvere, zazvonil telefón. Zvonil ako najatý. Zhodila z nôh lodičky a kabelku položila vedľa zrkadla vešiakovej steny.
- Všetko najlepšie k narodeninám. - ozvalo sa z druhej strany
- To som tak zostárla? - zakontrolovala Silvia.
- Keď si už na dovolenke, tak touto cestou ti k narodeninám blahoželá celý kolektív. Olinka ti odkazuje, že u nej doma, na tvoju počesť sa robí firemná žúrka. Dúfam, že nepohrdneš a prídeš? -
- Určite prídem. - doložila s nadšením Silvia. - Zložila telefón, celá naplnená novým optimizmom, vybavila ešte dva telefonáty. Zavolala Kristiánovej krstnej , či by si malého po škôlke nezobrala k sebe a zavolala svojej kaderníčke, že potrebuje účes na dnešné popoludnie. Celá horela, konečne bude v spoločnosti, a s dobrou náladou, ktorú spôsobila jej najlepšia kolegyňa a kamarátka. Dala do poriadku celý byt a vybrala sa ku kaderníčke.
Ako to vravela vždy jej kolegyňa Lucia? Na žúrku stačí, ak donesieš samú seba, nič viac. Okolo pol jednej popoludní, už bola u Petry. Kadernícky pokec s ňou, aj s úpravou jej účesom trval necelú hodinu a pol, ale stálo to za to. Hľadiac do zrkadla musela konštatovať, že omladla, čo bola nesmierne rada. Veľmi sa tešila, že zmení prostredie. Od kaderníčky zašla na Vazovovu do škôlky pre Kristiánka. Keď mu v šatni zaväzovala šnúrky a obliekala ho, povedala mu.
- Pôjdeme ku krstnej, budeš sa hrať s Tomáškom -
Kristiánko bol z toho celý bez seba hlavne, keď mu Silvia cestou kúpila červené požiarnické auto. Silvia prišla na žúrku. Všetci ju čakali a spievali živijó, už keď prekračovala prah dverí Olininho rodinného domu. Zábava prebiehala v plnom prúde, hrala hudba, kolegovia ju obletovali a Silvia nestačila prijímať darčeky. Bola nesmierne šťastná. Zuzana stojaca s neznámym mužom a s pohárom vína v ruke podišla k Silvii.
- Dovoľ, naša oslávenkyňa, aby som ti predstavila Karola, šéfa firmy Izbex. Od prvého sa zlučuje jeho firma s našou. -
- Dúfam, že to bude úspešná fúzia. -
Vyslovil prianie Karol a predstavil sa Silvii.
- Som Karol Kratochvíľ. -
- Silvia Potočná. - predstavila sa Silva. Muži hľadel na ňu a nespúšťal ju z očí, mal akú si iskru v sebe. Bol nadmieru inteligentný a rozhovor s ním bol naozaj príjemným potešením.
- Môžem vám naliať ? - spýtal sa jej.
- Áno. - prikývla. Gavaliersky nalial obom víno a poháre boli plné.
- Ešte raz, všetko najlepšie k narodeninám. - pozdvihol pohár a pripili si.
Silvii sa Karol zdal očarujúci. Po pohári červeného, čím ďalej tým viac bola zahľadená do Karola, a akosi zabúdala na Ivana. Žúrka sa pomaly končila. Karol ju pozval k sebe ešte na jeden pohár vína. Silvia s radosťou pozvanie prijala. Zdal sa jej, akoby mala pred sebou princa svojho srdca. Páčil sa jej, v jeho byte sa cítila príjemne, akoby Karola poznala od nepamäti. Medzi rečou položil pohár vína na stôl a pritiahol sa k nej. Svoje pery priložil k jej ústam. Tak túžila byť milovaná, už ani nevedela, čo je mužské objatie. Zavrela oči a nechala sa unášať Karolovými bozkami. Potom ju chytil do náručia a preniesol do spálne. Telo na telo, vášeň na vášni, a Karolova spálňa mala čo rozprávať. Silvia dávno nepocítila, toľko nehy, toľko lásky a túžby - neskutočné, čosi naozaj neskutočné.
- Stálo to za to. - vydýchla si.
- Milujem ťa. - povedal jej Karol.
- Nie, nie je to možné. Bolo to, ale naozaj krásne. Ďakujem ti za všetko. - a pobozkala ho na ústa.
- Mám štvorročného syna, aj keď som voľná, je to ťažké..., -
- Postarám sa o vás. Zabezpečím vás. - nedal sa Karol.
V tom okamihu ho chytila za ruku a privinula si ho na hruď. Bola tak šťastná, ako nikdy predtým. Ivana prepustili z Leopoldova. Odpustili mu osem mesiacov trestu. Svoj kríž, ale niesol so sebou. Lenže smrteľnú autohaváriu, ktorú spôsobil, mu nik nevymaže z jeho minulosti. Silvia sa z Bratislavy odsťahovala, založila si s Karolom rodinu.
Odišla bývať do Košíc. - povedal domovník Ivanovi, keď po prepustení z väzenia zvonil pre jej dverách. Ivan vedel, že stratil všetko. V jednom si bol istý. Zradcom sa neodpúšťa.