Do rána už iba pol kroka. A možno celá stupaj,
keď otvoríš okno, pred tebou pole klasmi zahorí,
to iba spomienka na starootcovské dlane, v ktorých každý lúč,
a ticho bolí viac ako odchod do večnosti.
Sú chvíle, keď každá rozlúčka je iba zlomenou slzou na dlani,
a za oknami smutná dedina. To iba básnik načiera do spomienok,
a v tichosti žiaľu hľadá, to čo navždy stratil.
I pole dozrieva na bolesť a v klasoch klíči chlieb.
Bolesť je veľká, Bodrog mohutná, to rieka, dvíha svoju hladinu.
Vidím svoju starkú zronenú a čas, ktorý plynie do ticha,
iba smútkom zabliká.
Starý otec navždy odišiel......,