Ja viem, je niečo medzi nebom a zemou, niečo čomu všetci vravia návrat do večnosti. Ale odísť tak náhle, neskonale, to sa Paľko, kamarát môj, akosi nerobí. Viem, nechcel si odísť, mal si ešte veľa práce tu, na zemi. Chcel si ešte toľko napísať, toľko prebádať ako novinár, chcel si, že napísať toľko básní, zájsť medzi priateľov pobudnúť s nimi pri dobrom vínku, žiaľ osud to chcel inak. Srdcová náhla príhoda.
Potom, že básnici nezomierajú na srdce? Žijú srdcom pre báseň, pre samotnú poéziu. Srdcom ako zvon. A ty si k takým básnikom patril, jednoznačne. Tvoja poézia bola čistejšia ako jasná číra obloha, ráno za oknami, na ktorú každé ráno hľadím, pozerám. Ako napríklad teraz, v tejto chvíli. Na pole padá námraza, zore sú krvavočervené. V diaľke spí dedina, uprostred kostolná veža. Taký je výhľad z okna a moje srdce stíska pri pohľade na mračná, na nebo, ktoré sa vo mne otvára ako krvavá spomienka na teba Paľko, priateľ môj.
Pamätáš, Pali, rok 1992, železničná stanica Košice. Pešou zónou kráčajú dvaja básnici smerom na stanicu. Dvaja básnici ty a ja. Kupuješ dvojdecovku rumu a vravíš mi.
- A teraz sa napi! Aby si vedel, aký je pravý bohémsky život básnikov! -
Poprvýkrát som sa opil, a ty si bol tak šťastný, oči ti žiarili ako Edisonove žiarovky, tá tvoja neskutočná ľudská charizma. Pali, poviem ti to tak, chýbaš mi, slza sa láme na hrane, bolesť sa v srdci ostrí. Čo ti mám povedať, tvoj odchod jednoznačne bolí, strašne bolí. Bolí to, priatelia takí ako my? Boli sme veľkí priatelia. Vždy som sa na teba mohol spoľahnúť.
Prišiel si z Popradu, až do Čiernej nad Tisou vlastným autom na krst mojich básnických zbierok Slnko nad básňou a Rodinný album. Cítil si sa tak dobre medzi nami, veď vravím boli sme priatelia. A teraz, vlastne už nikdy neprídeš. Vieš Pali, ako to bolí, ako trhá hruď chlapa, ktorý navždy stratil priateľa, básnika?
Pali, vráť sa, prosím, vráť! Viem, sú chvíle, sú cesty bez návratu. Na tej tvoj ceste už návratu niet.
Tak dávam ti posledné zbohom s pocitom, že spomínať budem vždy, v každej chvíli na teba, na naše priateľstvo, na okamihy, na ktoré sa nedá zabudnúť.
Tak posledné zbohom, priateľ môj.
A tú dvojdecovku rumu uchovaj!. Keď nastane i môj čas, a dám zbohom tej zemi, vypijeme ju dodna. A vtedy budem nesmierne rád, že sme opäť spolu.
