keď slnko vykúpané v azurite,
fénom vysušilo si medené vlasy,
na dve dlane zašlo spať.
Myslievam na domov,
na teplé dlane matky ako čaj,
ktorým zohrievam si skrehnuté ruky.
A vždy, keď padne
poludňajšia smena bielemu dňu,
ako keď utnú. Spomínam,
na otca v okne, ktorý fajčí
ako stará dimitrovka,
na zbierku básní Pavla Hudáka,
na jeho Povraz obesenca,
na broskyňový súmrak,
keď mi ukazoval cestu za slovom.
Na jeho prahu vždy svitalo.
Spomínam na kaviareň na Laurinskej 2,
keď mi Jožo Urban dával lekcie,
ako to chodí vo svete poézie.
Spomienka na priateľov vždy žije.
I keď básnici stratili sa
ako jarný sneh pod oknami.
Ostalo prázdne nebo a spomínanie.