Svet mreží a neslobody, celých osem rokov, osem rokov za hriechy mladosti. Ostrý vietor mu šľahal do tváre, kolísal koruny stromov do ranného ticha. Bolo 10 15 a Roman dnes po ôsmych rokov opúšťa brány väznice. Celý zaliaty do slnečných lúčov, má pocit, akoby sa znova narodil. Teší sa, pritom ma obrovský strach z budúcnosti, ktorá ho iba čaká.
Prejde s kufrom v ruke na druhú stranu križovatky, čaká kedy naskočí zelená. Červená svieti, ako obvykle. Má čas zamyslieť sa, ako chutí sloboda. Svoj osud musí teraz správne chytiť za pačesy, a kráčať smelo ďalej. Zelená. Prejde na druhú stranu k zastávke autobusu, zloží kufor a zapáli si cigaretu.
Vychutnáva každú chvíľu, každý okamih slobody, ktorý mu právom patrí. Spomenie si na drogy, na rodinu, ktorej ublížil. Mama, sklamal ju. Myslí na ňu a vie, že mu odpustí. Osem rokov za mrežami. Zhasne cigaretu, autobus už prichádza. Odnesie ho na železničnú stanicu, a odtiaľ priamo k svojim blízkym
Tak rád by všetko zvrátil späť. Začal odznova. Srdce mu poskočí, je slobodný. Myslí na mamu. Ozaj odpustí mu? Mamy vždy odpúšťajú svojim synom. Myslí na brata Olivera, na bývalú frajerku, na všetko to krásne, čo bolo, a čo len príde. Chytá ho úzkosť, strach z budúsnosti.
Stojí pre blokom. Berie scody po dvoch a strašne mu búši srdce, nevie čo ho čaká. Na druhom poschodí zazvoní. Dlho nikto neotvára a radosť z návratu domov, akosi nie je na mieste. Dvere sa otvoria,v nich stojí Oliver. Iba chladne dodá.
- Vojdi! - Roman vchádza do bytu a s ním všetky spomienky. Ktosi tu chýba.
- Mama? . spýta sa nesmelo, váhavo, akoby čosi tušil.
- V piatok zomrela. -
V tej chvíli v Romanovi zomreli všetky túžby a zhoreli na popol. Pozrel sa na Olivera, ten predsa len objal svojho brata. Dodal.
- Zomrela. Mala rakovinu. -
Roman pochopil. Vrátil sa z väzenia, aby pochoval svoju matku, ktorej tak ublížil. Spomenul si na skupinu Olympic a jej hit Slzy tvý mámy. Rozplakal sa. Keby slzy vedeli hovoriť, boli by horké ako Romanova bolesť. Položil kufor a rozhliadol sa po byte. Spomienky odrazu ožili a bolesť bolo cítiť, tak to bolelo. V hrudi cítil zvony, vlastné srdce na poplach. Ronil slzu za slzou. I chlapi plačú, keď slzy pršia ako dážď.