píše verše do vetra.
V zopnutých dlaniach modlitby,
to zvláštne ticho v mene Krista.
Veľkonočná nedeľa
vzkriesená do kostolného ticha,
prebúdza spev zvonov.
Zložený do modlitby viem,
bolesť pochádza z kríža.
I v dreve dýcha láska.
Modlitba
Za zvony
prebudené z kómy,
za zopnuté
ruky v modlitbu,
za všetkých,
ktorých chlieb
v srdci bolí,
za tých čo boli,
čo prídu po nás,
za bolesť, ktorá trvá.
Vždy bola prvá.
Let
Dlho som naň čakal.
Stvoril si ma, Pane,
bez krídel nikdy nelietať.
A predsa mi anjel
vložil svoje srdce do dlane,
naklonil sa a riekol.
On ti verí. Tak leť!
Vtáci krúžia nad zemou,
vyrili brázdu do polí.
Vďaka ti Bože,
že stvoril si ma tak,
už to nebolí.
Mrazivé ticho
Na stole sviečka
zlomená v plameni.
Je mrazivé ticho po daždi.
Staručká jeseň píše listy
do chladného večera.
Stmieva sa.
Na oknách skrehnuté ruže
sklonené do šera.
Príbeh zhasína.
V izbe je ticho,
akoby sviečku uťal kat.
Je mrazivé ticho po daždi,
tak akurát.
Spoveď
Nebo napnuté ako slák,
už znejú známe rytmy.
Horúce leto tak akurát,
sviečka spovedá sa v prítmí.
Za oknami bubnuje dážď,
teraz v tejto chvíli,
v očiach jeho kvapky máš,
letnou nocou znie Paganini
Sviečka do seba schúlená vie,
že skončí svoju púť.
Ostane z nej iba vosk biely.
A to je navždy príbeh celý.