Kristus vchádza do Betlehema,
láskou pokoriť vlastný kríž.
Cez Jeho slzy svitá bolesť
ako ráno cez tvoje dlane.
Ty so sklonenou hlavou na mojej hrudi,
spriadala si moje srdce do pavúčej siete
a povedala čosi tak krásne,
až som sa bál, že to sa to
nezmestí do žiadnej básne.
Chcela si byť slzou v mojom oku
s bolesťou na kríž bez nároku,
so mnou na život celý.
V to ráno zahniezdili hviezdy na papieri,
až sa Kristus rozplakal.
Bol som tak rád,
že nás osud naždy spojil.
A vždy, keď prší,
myslím na slzy
nehou rozprávajúceho neba.
To je ten pravý dážď,
ktorý sa zrodil z našej lásky na svitaní.
Večný Boh s tebou, drahá,
a dážď do tvojich dlaní.