Retušované ráno s trochejskou stopou,
s básňou na dotyk.
Atramentovo nebo,
bez mračien, keď sa dvíha deň.
V poslednej strofe rekviem.
A strom, ktorý v playboyskej samote
zomiera, ticho bez rozlúčky,
so smútočnou páskou na očiach.
Objať ho a myslieť na letokruhy,
na báseň, ktorú odvial čas,
na mŕtve ticho, s vôňou jazmínu,
do ktorej sa každá bolesť vráti,
kým nenapadne prvý sneh
a zanechá stopy v závejoch.