s pohárom kávy v ruke resetujem
všetky spomienky na detstvo,
v hlave mám samý inventár.
Tak chutí samota uprostred jesene,
srdce mi bliká ako semafor na hlavnej,
keď sa rozhodujem, ktorou cestou ísť.
Slnko je na oblohe zhasnutý diamant.
Medzi štyrmi stenami vnímam samotu
ako zvesenú bolesť kríža,
a čakám kedy ju moje srdce rozbije na atóm.
Bolesť je nebo medzi dlaňami,
v ktorých sa ukryl celý vesmír,
to ostatné je návrat, žiť a spomínať,
na dve dlane, jeden dych.
Deň zhasol ako Andersonova zápalka,
a človek neverí už na detstvo menom rozprávka,
na ten malý zázrak pre všetkých.