Čo by za to dala, keby tu Štefan teraz mohol byť. Objať ju a povedať, to obyčajné slovo mama. Slzy sa jej tisnú do očí. I po rokoch, to strašne bolí. Leto pominie, ruže odkvitnú, bolesť však ostáva. Dvere sa otvoria, vojde jej muž. Pozrie sa z okna na ruže, potom na Máriu a zlomene doma.
- Viem, čo ťa trápi? Dnes je tomu sedem rokov, čo...., - v tej chvíli nedokáže zo seba vydať ani slovo a rozplače sa. Zarámovaná na stole pripomína kedysi rodinnú idylku. Rudo chytí fotku do ruky, trasú sa mu. Zostarol. Štefan v ten deň doniesol ruže k jej pädesiatke. Boli krásne, boli od syna. Objala ho a vložila ich do vázy. Dlho sa nezdržal.
-Idem po Zuzanu. - povedal mame. Sadol na motorku, ktorú dostal k maturám. Tak túžil po nej, tak strašne ju chcel. Vyšiel na Hlavnú. Vietor mu bičoval líca. Cítil jeho ostrosť, tvár ešte viac nastavil vetru, a nebránil sa mu. V kútiku duše sa tešil na Zuzanu. Poznali sa zo strednej. Štefan si ju zo začiatku nevšímal, ale v treťom ročníku sa zo škaredého káčatka vykľula krásna labuť. To sa už nedalo prehliadnuť. Keď prijala jeho pozvanie na prvé rande, bol rád. Vedel zaujať, vynikal inteligenciou, a bol iný ako iní chlapci. Bol sčítaný, mal vo všetkom rozhľad. Galantnosť u žien bola uňho prvoradá. A toto milovali na ňom všetky dievčatá.
Ulica bola rušnejšia ako inokedy. Rozširovala sa novostavba ulice, ktorá mala spájať Rozmarovú a Čiernym Potokom. Keď odbočil na vedľajšiu cestu na Jánovce do protismeru mu vbehlo nákladné auto. Štefan nestačil vytočiť svojho oceľového tátoša na dvoch kolesách doľava. Boli to osudné sekundy, okamihy. Dopravní policajti určili príčinu zrážky. Tú zapríčinil mikrospánok vodiča nákladného auta.Štefanov otec skoro zinfarktoval, keď mal identifikovať mladého muža na motorka. Bol to Štefan, jeho syn.
Zuzana darmo čakala svojho Štefana. Chcela mu povedať, že pod srdcom nosí jeho dieťa. Čo povie neskôr svojmu synovi, keď sa jej spýta. - Prečo nemá otca ? -
Ale čo povie Mária svojmu vnukovi, keď povie.
- Babi, za maturitu chcem motorku. -
Všetko na svete, ale motorku nie. Ponorená dopoludnia vyšla na dvor. Odstrihla ruže, privoňala k nim, vložila ich do vázy a odrazu sa spýtala samú seba.
- Čím je leto bez ruží? -
Do domu vošla Zuzana so synom.
- Láska bez srdca. - dodala a doliala vodu do vázy.
Števko vidiac starú mamu sa jej vrhol do náručia. Celý natešený, že je u starkých mu oči iskrili. Mária ho privinula k sebe, pohrala sa mu s vlasmi, ktoré pred chvíľou vietor rozfúkal. Mal oči po otcovi. Bolo to zreteľné, celý Štefan.
- Pozri, babka, dostal som od mamy veľké požiarne auto. - Spustil ho na koberec a začal sa s ním hrať. Zaujatý hrou, prebil trom esom, keď víťazoslávne dodal.
- Mamka mi sľúbila na Vianoce elektrickú autodráhu a nového otecka. -
- Zuzana, čo to má znamenať? -
Odrazu pocítila vinu. Hrala všetkými farbami. Vedela, že Márii sa to dotklo, ale aj ona potrebuje kohosi, má právo žiť a byť milovaná. V izbe nastalo hrobové ticho, krvi by sa človek nedorezal.
- Malý nemôže vyrastať bez otca. -
- A ja....., a ja potrebujem...... -
- Čo ty, Zuzana?- nahnevane sa ozvala Mária. Trhalo jej srdce, keď mala počúvať takéto reči.
- Láska je vernosť, až za hrob. - uvedom si to.
- Ale bez srdca nemôže existovať. -
- Myslím si, že Zuzanu ani Števka tým nestratíme. - ozval sa Rudo, , ktorý doteraz sedel a sledoval túto scénu.
- Ďakujem otec. - vyjavila svoje poďakovanie Zuzana. Pozrela na jeho dobrácke oči, akoby v nich spal nedeľný chlieb. Ruda mala nesmierne rada. Bol to vzácny človek nesmierny dobrák.
- Žiadny otec odteraz. Vytrhla si Štefana zo srdca, pošpinila jeho pamiatku. Ranilo nás to Zuzana. -
- Ale, Mária, nebuď taká krutá. - zamiešal sa do toho Rudo. Neznášal nespravodlivosť.
Ešte i ty začínaj! - Mária nezniesla protirečenie. Otočila sa a vyšla z izby. Zuzana so Štefanovým otcom osameli. Števko celý vyjavený nechápal túto situáciu, ale hlavne starú mamu. Bude mať nového ocina, stará mama by sa mala tešiť. Nechápal čo sa deje, ale jedno bolo pre neho viac než isté, bude mať nového ocka. To je viac ako hocijaký darček.
- Asi pôjdeme. -
Zuzana vstala a zapla Števkovi košielku, ktorá sa mu pri hre s požiarnickým autom rozopla.
- Je mi to ľúto. ospravedlnil sa Rudo, pobozkal na rozlúčku svojho vnuka. Zuzane stisol pevne dlaň, naznak, že s ňou cíti a fandí. Svet bez lásky je malý ako zápalková krabička. To musí pochopiť i Mária.
Ku koncu odchodu Zuzany so synom Rudo dodal.
- Prehrmí to, uvidíš. A aký je ? -
Sklopila zrak, ani nedýchala, bála sa to vysloviť. Zavrela za sebou dvere, vyšla z domu. Na dvore zacítila vôňu ruží. Vedela, že opäť čosi stráca a opäť nachádza. Zahĺbená do vône, vykročila do novej budúcnosti. Bola neistá ako poludňajšia hmla, ktorá sa dvíhala práve k oblohe. Jedno vedela, prvý krok musí urobiť ona. Vykročiť musí prvá.