Na túto chvíľu čakal roky, deň za dňom si ju predstavoval, žil a zo všetých pľúc dýchal pre ňu. Slnko na oblohe vykladalo pasians. Bolo to tak dané, tak sa to malo stať.
Letná tráva popri ceste sypala smaragdy z rukáva, i stromy hľadiac na oblohu, akoby sa spovedali Bohu a čakali, aká to chvíľa prekvapí tento slnkom zaliaty deň. Mal iba dve holé ruky, na sebe riflový kabát, v taške pár vecí, áno dve holé ruky, ktoré bolo jeho pravým bohatstvom. Keď sa zavrela za ním brána, ešte raz sa obzrel za seba. Je mu odpustené? Otázka vo vzduchu visela ako bič.
Stál a čakal, kam teda ísť? Domov? Možno, to je jediná správna cesta na miesto, kde vyrastal, túlal sa uličkami, kde zanechal spomienky, s vlastným detstvom. Už sa dávno vyzul z detských topánok, dávno hľadí na svet cez otcove okuliare. Je iný , zmenil sa, ako on a ľudia.
Železná brána, chladné múry, ktoré nič neprezradia. Avôbec, za toto bránou ho ktosi naozaj čaká? Má zmysel vydať sa cestou do starých, rodných miest? Predýchal slobodu, voňala po modrých orgovánoch, po tráve pri ceste, po stromoch, ktorým v korunách hniezdilo leto ako vták so složenými krídlami.
Nastúpil na autobus, cesta bola neskutočne skutočná, ťažko tomu veriť. Pozrel cez okno, áno patrí do tohto sveta. Nechcel nič, iba si z neho ukrojiť, chcel iba to, čo mu patrí. Vystúpil na malom námestí. Spoznal to po rokoch, má tu zapustené korene, tu vyrastal, zanechal kúsok zo svojho života. Patrí mu mesto, ponorené do poludňajšieho slnka, každý jeho lúč, pre ruky, ktoré pretnú každú tmu na svetlo a začnú odznova.
Keď zazvonil pri dverách, vítala ho matka. Objala ho a privinula na hruď. Nezabudla, je jej syn. Vstúpil ďalej do bytu. Nič sa tu nezmenilo: kuchynsky stôl, na ňom prestretý ten istý obrus, vyšívaný rukami jeho mami, obraz na stene, je presne tam, ako keď odchádzal, muškáty v okne kvitnú do krvi rovnako ako keď bol na odchode.
- Mami. - povedal zlomene.
Žena sa iba nadýchla, pohladila synovi ruky a dodala.
- Synu, vítaj doma. -
Dobre vie, každý nesie svoj kríž, t, čo sa stalo, sa nikdy nevráti späť. Sú cesty, z ktorých vždy je možné vrátiť sa. Zronená a ubolená vybrala taniere dala synovi obed, ktorý nedávno dovarila. Je si vedomá, Jozef si vytrpel veľa. Väzenie mu ukradlo mladosť, vzalo ženu, deti a jeho matke vnúčatá.
Ale je rada, vrátil sa. Je to predsa, len jej syn. Usmeje sa na neho, je šťastná. Jozef sa vrátil. Ešte prejdu roky, spomienky mu dlho nedajú spať, s tým sa jednoducho nedá zmieriť. Sám to nedokáže.
Cesta v ten deň bola kĺzka. Mráz hral na ceste svoje ľadové blues. Vracajúc sa z rodinnej oslavy auto, stačil jediný okamih...., ostali iba čriepky plné spomienok a bolesť, ktorá ho bude prenasledovať celý život ako vlatný tieň. Zaryto, mlčí. Odrazu, to ticho preruší brat. Vrátil sa z práce, keď prekročil prah domu a uvidel Jozefa, chytil ho za golier. Ihneď z neho vyprsklo.
- Vrah sa vrátil. -
Matka skočila medzi súrodencoch.
- Nebláznite, ste bratia. Nenávsť plodí iba nenávisť. Prestaňte! -
Jožo sklopil zrak, to čo povedal brat sa ho dotklo.
Už vie, nepatrí sem, jeho miesto nie je doma. Odísť preč, znamená začať inde, nie tu medzi blízkymi. Bratove slová ho zaboleli, nečakal ich. Napriek tomu dodal.
- Nie, Jano, má pravdu, mama. Odchádzam. Navždy. -
Zabuchol za sebou dvere. Rozbehol sa ulicou, túžil sa navždy vymaniť z tohto prostredia, aby na neho ľudia úplne zabudli. Rozbehol sa dolu ulicou, utekal preč, preč od ľudí. Cesta mu ukazovala smer tisíc svetiel a jedinej bolesti. Musí odísť navždy. Všetko sa na neho rúti, je to priveľa na neho. Nakoniec zastal, otvoril bránu, tá zavŕzgala ako jeho svedomie.
Sklonený k pomníku rodinnej hrobky, prečítal mená:
Erika Horváthová, rodená Zozuláková, deti Oliver a Kristínka Horváthové.
Srdce mu trhalo na mraky. Cítil vinu, tak páliacu na hrudi. Dotkol sa pomníka a rozplakal sa. Zložený do vlastnej bolesti, zastonal.
- Aspoň vy mi odpustite! -
V tej chvíli začalo pršať. V padajúcich kvapkách videl jasnú odpoveď.
- Smrť živým ťažko odpúšťa! -
Zahľadel sa do zeme. Mal pocit, že je navždy stratený.