reklama

Jasná odpoveď

V ten neskutočne zvláštny deň, akoby  nebo zaťalo do živého na ostrie sekery, ostala za ním iba bolesť utiahnutá vlastným osudom. Nemohol uveriť vlastným očiam. Dočkal sa . A všetko ostatné bolo nepodstatné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Na túto chvíľu čakal roky, deň za dňom si ju predstavoval, žil a zo všetých pľúc dýchal pre ňu. Slnko na oblohe vykladalo pasians. Bolo to tak dané, tak sa to malo stať.

Letná tráva popri ceste sypala smaragdy z rukáva, i stromy hľadiac na oblohu, akoby sa spovedali Bohu a čakali, aká to chvíľa prekvapí tento slnkom zaliaty deň. Mal iba dve holé ruky, na sebe riflový kabát, v taške pár vecí, áno dve holé ruky, ktoré bolo jeho pravým bohatstvom. Keď sa zavrela za ním brána, ešte raz sa obzrel za seba. Je mu odpustené? Otázka vo vzduchu visela ako bič.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Stál a čakal, kam teda ísť? Domov? Možno, to je jediná správna cesta na miesto, kde vyrastal, túlal sa uličkami, kde zanechal spomienky, s vlastným detstvom. Už sa dávno vyzul z detských topánok, dávno hľadí na svet cez otcove okuliare. Je iný , zmenil sa, ako on a ľudia.

Železná brána, chladné múry, ktoré nič neprezradia. Avôbec, za toto bránou ho ktosi naozaj čaká? Má zmysel vydať sa cestou do starých, rodných miest? Predýchal slobodu, voňala po modrých orgovánoch, po tráve pri ceste, po stromoch, ktorým v korunách hniezdilo leto ako vták so složenými krídlami.

Nastúpil na autobus, cesta bola neskutočne skutočná, ťažko tomu veriť. Pozrel cez okno, áno patrí do tohto sveta. Nechcel nič, iba si z neho ukrojiť, chcel iba to, čo mu patrí. Vystúpil na malom námestí. Spoznal to po rokoch, má tu zapustené korene, tu vyrastal, zanechal kúsok zo svojho života. Patrí mu mesto, ponorené do poludňajšieho slnka, každý jeho lúč, pre ruky, ktoré pretnú každú tmu na svetlo a začnú odznova.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď zazvonil pri dverách, vítala ho matka. Objala ho a privinula na hruď. Nezabudla, je jej syn. Vstúpil ďalej do bytu. Nič sa tu nezmenilo: kuchynsky stôl, na ňom prestretý ten istý obrus, vyšívaný rukami jeho mami, obraz na stene, je presne tam, ako keď odchádzal, muškáty v okne kvitnú do krvi rovnako ako keď bol na odchode.

- Mami. - povedal zlomene.

Žena sa iba nadýchla, pohladila synovi ruky a dodala.

- Synu, vítaj doma. -

Dobre vie, každý nesie svoj kríž, t, čo sa stalo, sa nikdy nevráti späť. Sú cesty, z ktorých vždy je možné vrátiť sa. Zronená a ubolená vybrala taniere dala synovi obed, ktorý nedávno dovarila. Je si vedomá, Jozef si vytrpel veľa. Väzenie mu ukradlo mladosť, vzalo ženu, deti a jeho matke vnúčatá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale je rada, vrátil sa. Je to predsa, len jej syn. Usmeje sa na neho, je šťastná. Jozef sa vrátil. Ešte prejdu roky, spomienky mu dlho nedajú spať, s tým sa jednoducho nedá zmieriť. Sám to nedokáže.

Cesta v ten deň bola kĺzka. Mráz hral na ceste svoje ľadové blues. Vracajúc sa z rodinnej oslavy auto, stačil jediný okamih...., ostali iba čriepky plné spomienok a bolesť, ktorá ho bude prenasledovať celý život ako vlatný tieň. Zaryto, mlčí. Odrazu, to ticho preruší brat. Vrátil sa z práce, keď prekročil prah domu a uvidel Jozefa, chytil ho za golier. Ihneď z neho vyprsklo.

- Vrah sa vrátil. -

Matka skočila medzi súrodencoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Nebláznite, ste bratia. Nenávsť plodí iba nenávisť. Prestaňte! -

Jožo sklopil zrak, to čo povedal brat sa ho dotklo.

Už vie, nepatrí sem, jeho miesto nie je doma. Odísť preč, znamená začať inde, nie tu medzi blízkymi. Bratove slová ho zaboleli, nečakal ich. Napriek tomu dodal.

- Nie, Jano, má pravdu, mama. Odchádzam. Navždy. -

Zabuchol za sebou dvere. Rozbehol sa ulicou, túžil sa navždy vymaniť z tohto prostredia, aby na neho ľudia úplne zabudli. Rozbehol sa dolu ulicou, utekal preč, preč od ľudí. Cesta mu ukazovala smer tisíc svetiel a jedinej bolesti. Musí odísť navždy. Všetko sa na neho rúti, je to priveľa na neho. Nakoniec zastal, otvoril bránu, tá zavŕzgala ako jeho svedomie.

Sklonený k pomníku rodinnej hrobky, prečítal mená:

Erika Horváthová, rodená Zozuláková, deti Oliver a Kristínka Horváthové.

Srdce mu trhalo na mraky. Cítil vinu, tak páliacu na hrudi. Dotkol sa pomníka a rozplakal sa. Zložený do vlastnej bolesti, zastonal.

- Aspoň vy mi odpustite! -

V tej chvíli začalo pršať. V padajúcich kvapkách videl jasnú odpoveď.

- Smrť živým ťažko odpúšťa! -

Zahľadel sa do zeme. Mal pocit, že je navždy stratený.




Gabo Németh

Gabo Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  1 227
  •  | 
  • Páči sa:  0x

profesionálny knihovník, básnik, spisovateľ, od roku 2006 člen Spolku slovenských spisovateľov. Vydal básnické zbierky: Za súmraku, Slnko nad básňou, Rodinný album.V roku 2016 mu vyšla vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov už v poradí štvrtá básnická zbierka Srdce na kľúč. Táto zbierka dosiahla celkom slušný úspech.Prekladá sa do dvoch jazykov: do taliančtiny a čínštiny, preto sa autor rozhodol až po jeho preložení poslednej básnickej zbierky Srdce na kľúč ponúkne svoje dielo na slovenský trh.Domnieva sa totiž, že týmto zbierka Srdce na kľúč dosiahne to, čosi básnik Gabriel Németh zaumienil, nájsť svojimi veršami skutočnú cestu nielen k slovenskému čitateľovi ale aj zahraničnému.Momentálne Gabriel Németh dokončil svoj prvý román Slzy pre bolesť a mieri s ním do vydavateľstva IKAR.Autor sa venuje duchovnej poézii. Chce byť pokračovateľom katolíckej moderny a venovať sa spisovateľskej tvorbe ako autor - spisovateľ......, Zoznam autorových rubrík:  Nezaradenádenná čítanosťdenná čítannosť

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu